Pomôcky – sekundárne a terciárne.

Motto:

„…Tu, podobne ako v tanci, sa umenie zrodilo pomocou pôvabných gest a harmónie, ktorú nie je možné popísať. Každý kôň má svoj vlastný výraz a je úlohou jazdca aby ho odhalil…. vo vysokej škole sa kôň netrénuje, ale inštruuje Kôň musí mať dar. Toto odlišuje jazdecké umenie od jazdeckého výcviku – výpočtu postupov – a od športu, ktorého hodnota sa meria skôr výkonom ako estetikou…“

Michel Henriquet

O pomôckach z pozície primárneho pomôckového aparátu sme podrobne pohovorili v prvom diele príručky (I/96 – 116). Teraz ich spolu s vami preberiem ako druhotné, teda odvodené od prvotných. Kým primárnym pomôckam prakticky „rozumel“ každý, aj neprijazdený kôň a dal sa nimi dobre viesť v prirodzenom postavení a rovnováhe, na sekundárne pomôcky ho treba naučiť. V nasledujúcej kapitole si preberieme pomôcky oťažou aj pomôcky holeňou z hľadiska potrieb kampanného jazdenia. V ďalšej kapitole si podrobne preberieme ako ich treba malému konskému mozgu priblížiť aby ich pochopil. V oboch kapitolách budeme predpokladať, že je kôň nauzdený klasickým raz lomeným krúžkovým zubadlom.

Pomôcky oťažou

Motto:

Kontakt medzi jazdcovou rukou a konskou hubou je prostredníctvom vmedzereného oceľového predmetu. Jeho rešpektovanie je možné dosieliť iba presnosťou a ľahkosťou.

N.Oliveira

Držanie oťaží:

15. Je množstvo spôsobov držania oťaží a každý si môže vytvoriť nakoniec svoj systém. Ja predkladám ten spôsob, ktorý vyplýva s predchádzajúcej práce s koňom, ktorý sa osvedčil mne, najmä pri príprave koní pre handicapovaných jazdcov. Tí museli mať kone, rozumejúce všetkým pomôckam oťažou dávaných jednou rukou. Zmienim však aj o ostatných bežne používaných spôsoboch držania oťaží:

Držanie oťaží pri obojručnom vedení bezzubadlovým uzdením alebo jednoduchou uzdičkou u prijazdeného koňa:

16. Každú oťaž držíte v rovnostrannej ruke. Dĺžka oťaží má byť taká, že keď vystriete ruku v lakti dopredu, oťaž sa má prevesiť (pokiaľ ju kôň nesleduje hubou, čo začínajúca remonta neurobí). Oťaž prebieha do dlane pomedzi prsteník a malíček, ako je to obvyklé, a vychádza zo zatvorenej päste pomedzi palec a ukazovák a preklápa sa na chrbát ruky. Dĺžku oťaží treba operatívne počas jazdenia meniť podľa stupňa priuzdenia a držania krku koňa. Predlaktie a oťaž majú kopírovať myslenú spojnicu lakťa jazdca s kútikom huby koňa.

17. Držanie je teda viac menej také isté ako u neprijazdeného koňa (OBR 123 a), akurát používanie oťaží je iné. Priamu oťaž (OBR 123b) použijete tak, že otočíte palec dovnútra a dolu (malíčkom hore, robíte tzv. pronáciu), pričom ruku odtiahnete od krku koňa nabok bez toho aby ste ju ťahali dozadu. Vzdialenosť od krku je daná stupňom prijazdenosti koňa. Čím je kôň pokročilejší, tým je oťaž bližšie ku krku. U hotového koňa sa iba prestane dotýkať krku. Vždy však musí smerovať od huby koňa bez ťahania dozadu.

18. Koncentrická dynamika spočíva v tom, že kým sa predtým ruka vystierala v lakti až do upaženia, na konci nášho snaženia bude postačovať oddialiť ju od krku iba niekoľko málo centimetrov

19. Pri použití nepriamej oťaže (OBR 123 c) sa ruka ohne v zápästí tak, že malíček smeruje k spone opaska či pupku jazdca (robí supináciu). Miera je zasa daná mierou prijazdenosti. Oťaž smeruje od huby koňa pod zadok jazdca.

20. Teda kým u remonty ste ohýbali ruku v lakti a ruka smerovala k opačnému plecu, teraz postačí uvedený pohyb zápästím

21. Výška ruky je daná cieľom, na ktorý máte pomôcku použiť (priuzdenie, vzpriamenie, polovičná zádrž…)

Držanie oťaží pri jenodručnom vedení bezzubadlovým uzdením alebo jednoduchou uzdičkou:

22. Oťaže sa zvyknú držať v ľavej ruke, lebo kedysi sa v pravej držala zbraň, alebo ju jazdec potreboval použiť na niečo iné. Pokiaľ niekto z akýchkoľvek dôvodov chce použiť pravú ruku (napr. u handicapovaného jazdca) tak je to jeho vec. Základné držanie ľavej, ruky je také, že pravá oťaž vchádza do zápästia medzi ukazováčikom a prostredníkom a ľavá oťaž popod malíček. Obe oťaže vychádzajú hore medzi palcom a ukazovákom. Ruka sa drží dlaňou dole (pronačná poloha) (OBR 124a). Pri držaní oťaží v pravej ruke je to zrkadlovo.

23. Priamu oťaž (OBR 124b) použijete v tomto prípade vždy spolu s oťažou podporujúcou a to tak, že ruku v základnom postavení presuniete vodorovne buď doprava,alebo doľava, podľa toho na ktorú stranu chcete použiť priamu oťaž. Napríklad keď chcete urobiť štvrťpiruetu vpravo, tak posuniete ruku držiacu obe oťaže o nejakých 10 cm doprava, čím oddialite pravú oťaž od krku koňa a neťaháte ňou dozadu a ľavú oťaž opriete zľava koňovi o krk, čím podporujete obrat šijovým vedením (neck reining). Pri štrťpiruete doľava to robíte zrkadlovo.

24. Nepriamu oťaž (OBR 124 c) napríklad pri oblúku doľava použijete tak, že ľavé zápästie, v, ktorom sú obe oťaže a ktoré je postavené v základnom postavení (dlaňou dolu) otočíte tak, aby ste mali päsť kolmo malíčkom dolu prípadne si malíčkom ukázali na pravé plece bez toho aby ste presunovali päsť cez pozdĺžnu stredovú os koňa (cez hrebeň hrivy). Nepriamu oťaž napr. pri oblúku doprava (OBR 124 d) použijete tak, že ohnete ruku v zápästí tak aby ste mali palec dolu, pričom sa nevyhnete flektovaniu zápästia.

Držanie oťaží pri vedení uzdou:

25. Rozlišujú sa tri základné spôsoby: vojenský, klasický (nemecký, či anglický) a francúzsky. Na rozdiel od vášnivých obhajcov jednotlivých spôsobov tvrdím, že je to jedno, ktorý si zvolíte a každým z nich budete môcť koňovi dobre vysvetliť čo od neho požadujete. Každý vám umožní separátne ovládať stihlové aj pákové zubadlo priamym, nepriamym spôsobom a aj spôsobom vzpriamovacím. Vojenský spôsob je iba variantom klasického (nemeckého). Osobne preferujem klasické držanie a s francúzskym, ktoré t.č. získava popularitu, skúsenosti nemám, napriek tomu ho stručne popíšem.

26. Obojručné klasické (nemecké) držanie: (OBR 125) Pri ňom drží jazdec v oboch rukách rovnostranné oťaže, ktoré sa na ceste od huby koňa do kolmo postavenej ruky, zovretej v päsť, krížia. Páková oťaž,ktorá je pri hube koňa uložená najnižšie, vstupuje do ruky jazdca medzi ukazovákom a prostredníkom. Stihlová oťaž, ktorá je pri hube koňa nad pákovou, vstupuje do dlane jazdca buď pod malíčkom alebo medzi malíčkom a prstenníkom. Teda páková aj stihlová oťaž sa na svojej ceste od huby koňa k ruke jazdca prekrížia. Pri hube je naspodku páková a nad ňou stihlová, v ruke jazdca je to opačne, naspodku je stihová a hore je páková.

Pokiaľ sú oťaže rovnako napnuté, tak pôsobenie priamej oťaže (Obr 125 a) sa docieli odtiahnutím kolmo postavenej päste od krku koňa, podobne ako pri použití jednoduchého zubadla, ovšem bez onej pronačnej polohy zápästia (nevytáča sa malíček hore). Pokiaľ chce jazdec aby pôsobilo viacej stihlo ako páka, tak vytočí päsť palcom dovnútra a dolu, čím povolí pákovú oťaž. Pokiaľ pri tom chce docieliť aj priuzďujúcu funkciu páky, vytočí päsť malíčkom dopredu, čím povolí stihlovú oťaž. Druhá ruka je bez zmeny, alebo môže mať podporujúcu funkciu.

27. Keď chce použiť nepriamu oťaž (OBR 125 b) ohne päsť tak, že malíček zovretej päste posunie smerom k opaskovej spone, či protiľahlému plecu. Ak chce aby viacej pôsobila páková oťaž posunie celú ruku, prípadne ju trochu zodvihne. Pokiaľ chce pôsobiť vzpriamujúco, posunie dopredu, pri zvisle položenej pästi, palec a zodvihne ruku, čím posunie stihlo v hube po jazyku smerom ku kútiku. Ak chce túto pomôcku zosilniť, tak prepustí pákovú oťaž medzi prstami a ruku zodvihne ešte vyššie. Druhá ruka ostáva nezmenená.

28. Držanie oťaži pri jednoručnom klasickom vedení uzdou. (OBR 126 a)Oťaže sa držia v jednej ruke. Spravidla v ľavej, lebo pravou kedysi jazdec obsluhoval zbraň. Pokiaľ niekto bude držať oťaže v pravej ruke tak si musí pokyny zrkadlovo obrátiť.

29. Ľavá stihlová oťaž ide od huby koňa pod malíček ľavej – kolmo postavenej – ruky zovretej do päste. Ľavá páková oťaž ide do ďalšieho medziprstného priestoru, medzi malíček a prstenník. Pravá páková oťaž vedie medzi prstenník a prostredník. Nuž a pravá stihlová oťaž vedie medzi ukazovák a prostredník. Všetky štyri oťaže vystupujú hore dlaňou , preklápajú sa ponad ukazovák a palcom sú pritisnuté.

30. Pôsobenie v hube koňa v zmysle pôsobenia priamej oťaže (OBR 126 b) funguje tak ako je popísané v jednoručnom vedení. Akurát, ak chce jazdec mať koňa viacej priuzdeného, tak kolmo postavenú päsť preklopí tak že budú kĺby prstov horizontálne a trochu ju zodvihne, čím bude viacej pôsobiť páková oťaž a jej priuzďujúca funkcia.

31. Ak chce jazdec koňa ohýbať, t.j. ak chce pôsobiť nepriamou oťažou, tak pri snahe o ohnutie doľava (OBR 126 c,) ohne päsť tak, že malíček bude smerovať k spone opasku alebo k opačnému plecu a ak chce ohnúť (alebo postaviť koňa k ruke) vpravo (OBR 126 d,), tak otočí päsť palcom dolu alebo k opačnému plecu, čo sa bez zapojenia lakťa nepodarí. (Asi preto vzniklo tzv. vojenské držanie pákových oťaží). V tomto postavení pôsobia hlavne oťaže, ktoré ovládajú stihlové zubadlo. Ak chce jazdec koňa priuzďovať a vzpriamovať, teda pôsobiť pákovým zubadlom, musí ruku otočiť tak aby kĺby boli horizontálne a zodvihnúť ju bez ťahania dozadu. Ak by chcel pôsobiť na stihlo – pri polovičnej alebo celej zádrži, dá ruku tiež horizontálne, avšak ju zníži a potiahne k sebe. Tým pôsobí diferencovane raz na stihlové zubadlo inokedy na pákové¹.

32. Pri všetkých týchto pohyboch si jazdec druhou rukou vždy prispôsobí dĺžku oťaží voľnou rukou. Preto je dôležité aby boli pákové oťaže zreteľne odlíšené od stihlových. Podľa starého zvyku sú pákové oťaže priložené k sebe, zošité a majú na konci všitý klin. Tiež sú opatrné posuvkou, ktorá je proti vyvlečeniu zablokovaná práve všitým klinom. Stihlové oťaže sú o niečo širšie ako pákové a sú spojené tak, ako to vidíme u bežných oťaží prackou a zápinkou. U koní, ktoré budú vedené jednou rukou je ľavá (u ľavákov pravá) páková oťaž o 2,5 cm dlhšia ako ľavá. (aby boli oťaže pri hube koňa rovnako dlhé, aby sa vyrovnal oblúk cez zápästie jazdca).

33. Držanie oťaží pri francúzskom² vedení uzdou: (OBR 127) Stihlová oťaž vchádza do päste jazdca zhora nad ukazovákom cez dlaň dolu a páková ide pod malíčkom a dlaňou hore, aby vyšla medzi ukazovákom a prsteníkom.

34. Podľa toho ktorým párom oťaží chce jazdec v hube koňa pôsobiť pohybuje rukou. Napríklad keď chce pôsobiť na kútiky stihlom, zodivhne obe (prípadne jednu ak chce pôsobiť jednou) ruky a posunie ich trochu dopredu. Tým sa páková oťaž povolí a stihlová ide hore. Pákové oťaže zasa zaktivizuje ohnutím zápästia malíčkom k opačnému plecu.

35. Pri tomto držaní sa hotový kôň nezriedka vedie tak, že v jednej ruke sa držia obe pákové oťaže a v druhej stihlové. Dovoľuje to nezávisle pôsobiť obomi oťažami vo väčšej miere ako je to pri držaní oboch rovnostranných oťaží v jednej ruke.

36. Pri francúzskom držaní oťaží v jednej ruke (OBR 128) pravá aj ľavá oťaž stihlová ide ponad ukazovák do dlane a pákové oťaže idú – pravá pomedzi prostredník a prsteník a ľavá popod malíček hore dlaňou a preklápajú sa ponad ukazovák.

37. Pokiaľ chce jazdec koňa priuzdiť pákou pri jednoručnom vedení zalomí ruku v zápästí malíčkom k sebe (OBR 128b). Pokiaľ chce rovnakou silou pôsobiť oboma stihlovými oťažam (OBR 128c), tak zalomí zápästie palcom k sebe. Ak chce zapôsobiť pravou pákovou oťažou položí ruku nechtami dolu (OBR 128d) a pokiaľ chce pôsobiť ľavou oťažou pákovou, tak otočí ruku nechtami hore (OBR 128 e).

Ako pôsobí zubadlo v hube koňa?

38. Pôsobenie oťaže pripevnenej na bezzubadlové uzdenie (v našom prípade iba side pull alebo bitless briddle) je vysvetlené v patričných kapitolách I/96-116 II/161, 173, 177, 180,a i.) V tejto – vyššej – fáze prípravy pristupuje vzpriamovacia pomôcka vysokou rukou. Pri nej pôsobí tlak u sidepullu a povrazovej ohlávky zdola, v priestore od podbradnej rýhy po žuchvu a u hakamore na žuchve ramenami bosalu.

39. Pôsobenie oťaže pripevnenej na zubadlo pôsobí pôsobí komplikovanejšie. Zubadlo, ktoré je jedenkrát lomené pôsobí ako na jazyk, tak aj na bezzubú časť čeľuste, prípadne na kútiky huby podľa smeru pôsobenia oťaží. Je dobre aby kôň vedel, zakaždým keď sa mu zubadlo v hube pohne, dešifrovať čo tým, ktorým pohybom, chce jazdec povedať. Niekedy je to dosť náročná intelektuálna práca hlúpeho koňa aby rozlíšil, či bolesť v hube znamená že má zastaviť, zacúvať, zaklapnúť vo väze alebo spomaliť a pod. alebo iba jeho neskúsenému jazdcovi lieta nepokojná ruka hore dolu, a v horšom prípade si udržuje zubadlom svoju rovnováhu v sedle. Aby ste mladému koníkovi uľahčili a urýchlili pochopenie, treba aby boli pokyny jednoznačné a preto používate oťaž tak ako ste to robili s povrazom na ohlávke a súčasne budete používať tzv. diferenciálne podnety. Tiež nesmiete koňa pliesť nejednoznačnými podnetmi, ktoré vyrábajú dvakrát lomené zubadlá a páky či z lomenou ústnou časťou, ktoré sa síce predávajú pod marketingovou značkou že majú zabezpečiť plynulý prechod z uzdenia stihlom na uzdenie pákou, ale naopak všetko sťažia. Jednoduchým raz lomeným zubadlom dávate jednoznačnejšie impulzy. Tak to kôň ľahko a dobre pochopí a potom budete rozdiely stále zmenšovať až mu budú jasné nepatrné zmeny. To čo tu predkladám je nie všeobecne prijatý úzus. Považujem ho však za veľmi dobre zrozumiteľný pre koňa a dá sa k nemu dopracovať pomerne jednoducho, rozvíjaním primárnych pomôcok, ktoré váš kôň už dobre ovláda a v rámci nich má už dobre vygymnastikované aj telo. (Neznamená to. že by to nemohlo byť inakšie. Dôležité je aby to bolo od samého začiatku prijazďovanie jasné v hlave trénera). Takže mnou používaný „slovník“ zubadla:

40. Plynulý obojstranný tlak okrajov lomeného zubadla na bezzubú časť dolnej čeľuste, (OBR 129) bez výraznejšieho tlaku na jazyk, (čo nie je možné na dvakrát lomenom zubadle alebo na western snaffle) bude znamenať požiadavku na spomalenie alebo prechod do nižšieho chodu, prípadne na cúvanie (obojstranná nepriama oťaž). Diferenciálnym podnetom budú sedová pomôcka a pomôcka holeňami. (Úplne rovnako aj na bezzubadlovom uzdení)

41. Jednostranný prerušovaný tlak na bezzubú časť čeľuste bez povolenia na druhej strane, (OBR 130) (jednostranná nepriama oťaž) bude znamenať požiadavku na ustúpenie opačnou zadnou nohou, laterálnu, prípadne vertikálnu flexiu, povolenie koňa vo väze a na priuzdenie. (dtto na bezzubadlovom uzdení), podľa pridaných diferenciálnych podnetov.

42. Jednostranné pôsobenie do boku bez vydržania na druhej strane,(OBR 131) (zubadlo sa pohne po jazyku do strany, prípadne pôsobí tlak bezzubadlového uzdenia na opačnej strane hlavy koňa) nepôsobí primárne na čeľusť a spočiatku je vedené upaženou rukou, neskôr iba otočeným zápästím, bude predstavovať priamu oťaž: požiadavku na pohyb vnútornou prednou nohou, pohyb predkom v smere pôsobenia oťaže. Ako diferenciálny podnet bude slúžiť podporujúca oťaž na druhej strane, prípadne kontralaterálna holeň. (dtto na bezzubadlovom uzdení)

43. Obojstranné pôsobenie vysokou rukou (OBR 132)(u zubadlového uzdenia pôsobenie na kútik, posun zubadla po jazyku smerom hore a u bezzubadlového pôsobenie na dolnú čeľusť a žuchvu zospodu) je – v mojom ponímaní – pomôcka na vzpriamenie, teda výzva pre koňa aby zodvihol hlavu – hlavne krk, bez ohľadu na postavenie nosa vo vzťahu k zemi. (U väčšiny drezúrnych jazdcov je tomu opačne, je to výzva pre koňa aby dal hlavu dolu, aby ju natiahol. Je to knvencia.)

44. Jednostranné pôsobenie vysokou rukou (OBR 133) (na jeden kútik alebo jednu časť spodku huby) bez vydržania druhej strany je požiadavkou na laterálnu flexiu a súčasne vzpriamenie. Tiež ako „návestie“ či polovičná zádrž. Ako diferenciálny podnet bude slúžiť pôsobenie vnútornou holeňou.

45. Obojstranné pôsobenie nízkou rukou s rukami ďaleko od seba, so stranovým obojstranným vydržaním (OBR 134) pôsobí na jazyk a má viesť ku zníženiu hlavy.

46. V časti o obsadaní som poukázal na to, že poznáme kontrolujúcu. priamu, nepriamu a podporujúcu oťaž. Vo vyšších stupňoch prijazdenosti koňa sa tieto základné pomôcky rozličným spôsobom môžu kombinovať. Niekoľko príkladov: Pri vedení koňa v oblúku je hlavnou pomôckou vnútorná nepriama oťaž, ktorou udržujete postavenie koňa s hlavou postavenou k vnútornej ruke. Aby kôň nepadal dovnútra používate vnútornú poháňajúcu holeň. To však nemusí stačiť a pokiaľ sa tak stane, využijete pôsobenie vonkajšej priamej oťaže. Keď by to nestačilo pridáte k pôsobeniu vnútornej nepriamej oťaže aj jej podporujúcu funkciu tým, že ruku ktorou ju držíte presuniete pred seba čím priložíte vnútornú oťaž na krk koňa. Pokiaľ kôň stráca v oblúku aktívne priľnutie zmeníte smer pôsobenia vnútornej nepriamej oťaže (bez zmeny jej napätia) a zdovihnete ruku, čím urobíte polovičnú zádrž a kôň zaklapne vo väze. Ak vám vypadáva predkom z oblúku von, použijete vedenie vonkajšou podporujúcou oťažou, prípadne zmeníte smer vnútornej nepriamej oťaže a pridáte jej tak funkciu priamej oťaže, bez toho aby ste zmenili silu jej pôsobenia. Atď atď.

47. To všetko sú kombinácie základných pomôcok oťažou. Potom pristúpia kombinácie s holeňou a sedom. V ďalších textoch veľmi stručne zopakujem to, čo už viete, ale zameriam sa hlavne na to, čím sa líši podávanie pomôcok začínajúceho koňa od koňa už prejazdeného a zdôrazním svoju teóriu centripetálnej dynamiky.

Poznámky k pákovému zubadlu.

Výchova jazdcovej ruky je výsostne dôležitá pre tréning a blaho koňa…

( Francois Robichon de la Gueriniere 1730).

48. Ako ste mohli vycítiť z predošlého textu, kriticky vnímam bezduché používanie fyziky a jej zákonov pri vysvetľovaní pohybu koňa, jeho ovládaní a jeho celkovej biomechaniky. Pri vysvetľovaní pôsobenia pákového zubadla sa však fyzike vyhnúť nedá a preto si zopakujeme vedomosti, ktoré by mal mať žiak druhého stupňa základnej školy.

49. Páka, ako jednoduchý stroj, pomáhala človeku tam, kde mu sily nestačili. Keď potreboval posunúť ťažký kameň (bremeno), podsunul podeň tyč (páku), ktorú podvihol (pôsobenie sily) a tým o kúsok pohol kameňom, na ktorý by samotnou svojou silou nestačil. Páka sa otáčala v bode otáčania – pod kameňom. Kameň chcel onen človek pohnúť smerom hore a teda smerom hore pôsobil aj silou. Preto hovoríme, že použil jednozvratnú páku. Pokiaľ by nemohol zasunúť sochor dostatočne hlboko pod kameň, tak si mohol pomôcť tým, že tyč , ktorej koniec je pod kameňom, podloží iným kameňom (nový bod otáčania) a potlačí na ňu zhora (OBR). Teda keď chce aby bremeno zodvihol jedným smerom, silou pôsobí iným, opačným, smerom. Použil dvojzvratnú páku. Tá časť páky, ktorá siaha od bodu otáčania po bod bremena sa nazýva rameno bremena a tá časť páky, ktorá siaha od bodu otáčania k miestu kde pôsobí sila sa nazýva rameno sily. Čím je rameno sily dlhšie voči ramenu bremena, tým ťažšie bremeno možno rovnakou silou podvihnúť, pravda, za cenu dlhšej dráhy, ktorú silou treba prekonať.

50. Pákové zubadlo pôsobí najprv ako dvojzvratná páka a neskôr aj ako páka jednozvratná a nakoniec kombinovaná. Predstavte si koňa, nauzdeného pákovým zubadlom, Na líciniach je zavesené zubadlo za oko horného ramena. Do oka dolného ramena sú zapnuté oťaže. Z oka horného ramena páky vybieha podbradná retiazka alebo remienok (v ďalšom budem hovoriť iba o retiazke). Ústna časť pákového zubadla môže byť rovná alebo rôznym spôsobom vyklenutá. Od toho budeme, v tejto fyzikálnej časti popisu účinku páky, abstrahovať. Keď začne pôsobiť oťaž, tak funguje zubadlo ako dvojzvratná páka – dolné rameno ide jedným smerom, horné rameno ide opačným smerom. Bodom otáčania je ústna časť zubadla. Kým nezačne pôsobiť podbradná retiazka tak v pocitovej sfére koňa sa deje iba pocit otáčania zubadla v hube, ktorý môže byť zvýraznený vyklenutím ústnej časti (udítka) pre jazyk alebo lyžičkou spade bitu. Je to pre koňa návestie. Signál, že sa ide niečo diať. V okamihu, keď začne pôsobiť podbradná retiazka sa k funkcii dvojzvratnej páky pridá aj pôsobenie jednozvratnej, lebo bodom otáčania sa stáva oko horného ramena pákového zubadla. Ako dvojzvratná páka tlačí zubadlo podbradnou retiazkou na dolnú čeľusť koňa z vonkajšej strany a zároveň ako jednozvratná páka tlačí na dolnú čeľusť koňa z ústnej časti. Dochádza ku zvieraniu čeľuste zhora aj zdola.

51. Čím je dolné rameno pákového zubadla (rameno sily) dlhšie, vzhľadom k hornému ramenu, tým je zubadlo silnejšie . Zároveň je však pomalšie (či dlhšie), lebo bod sily (oko v ktorom je upnutá oťaž) musí prekonať dlhšiu dráhu. Naopak čím je dolné rameno pákového zubadla kratšie, tým je zubadlo slabšie ale zasa rýchlejšie (lebo bod sily prekonáva iba krátku dráhu). Najrýchlejšie a najkratšie, je samozrejme jednoduché stihlo – to prevádza pohyb ruky priamo na hubu koňa. U bývalej vojenskej jazdy boli pomery ramien pákového zubadla zvyčajne od 1:1,5 až po 1:2 . Vo westernovom jazdení bývajú tieto pomery až nad 1:3; U mechanického hakamore je možné vidieť pomery až 1:20. Zjednodušme trochu fyziku. Predstavme si pomer síl 1:20. Znamená to že keď rukou vyviniem silu jedného kilogramu, kôň v hube pocíti silu 20kg. Na druhej stane však ak pohnem rukou na oťaži 20 cm, v hube koňa sa to pohne iba jeden jediný centimeter. Preto hovoríme, že je to síce silné ale dlhé, pomalé, zubadlo.

52. Pákové zubadlo teda v sebe skrýva dosť protikladov. Jeho nespornou výhodou je fakt, že kým začne pôsobiť bolestivo, kôň dostane avízo, že sa niečo bude diať. Ako učenlivé zviera obyčajne predíde vzniku bolesti tým, že anticipujúc požiadavku, ju vykoná. Ďalšou výhodou je, že aj trochu nepokojná ruka jazdca sa neprenáša hneď na citlivú sliznicu ústnej dutiny ale sa redukuje najmenej o polovicu a u silnejších zubadiel aj o viac. Kôň sa aj pri veľmi jemnom pôsobení pákového zubadla lepšie priuzďuje, lebo retiazka pôsobí nad zubadlom a kôň sa tlaku vyhne tým, že posunie čelo dopredu, resp. sa zalomí vo väze. To všetko za predpokladu, že podbradná retiazka (remienok) nie je silne utiahnutá a začne pôsobiť až keď sa dostanú ramená do polohy 35-45⁰ voči línii huby.

53. Ako je to s ústnou časťou. V obchodoch uvidíte všeličo. Na čo hneď spočiatku zabudnite sú páky s lomenou ústnou časťou (najčastejšie sú predávané ako western snaffle). Aj keď sú v súčasnosti dosť populárne, nie sú na nič dobré, iba vyrobia koňovi v hube zmätok. Nedá sa nimi cielene pôsobiť na hubu koňa v zmysle vyššie uvedených zásad. Keď tieto zubadlá nezoberieme do úvahy, tak sú v zásade tri typy: Páky s rovnou ústnou časťou, páky s ústnou časťou vyklenutou pre jazyk a páky s lyžičkou. Okrem toho ešte existujú kombinácie a rozličné folklórne varianty.

54. Páky s vyklenutím pre jazyk majú tú výhodu, že jazyk koňa ostáva aj pri ich pôsobení relatívne voľný, nevyvíjajú naň tlak. Pokiaľ je však vyklenutie vyššie ako 2,5 cm, je pravdepodobné, že sa bude pri zatiahnutí oťaží dotýkať v hube podnebia koňa. Pri výbere takéhoto zubadle treba zohľadňovať nielen šírku ústnej časti (ako u každého zubadla) ale aj šírku vyklenutia, podľa veľkosti jazyka. Jeho nevýhodou – podľa niektorých autorov – je, že pôsobí priamo na čeľuste v bezzubej časti. Podľa mňa to tiež patrí k jeho výhodám, lebo zastávam názor, že pôsobenie na jazyk kôň ťažšie znáša.

55. Páky s rovnou ústnou časťou stláčajú jazyk koňa. Niektorí autori tvrdia, že takto je pôsobenie páky mäkšie. Pokiaľ vychádzajú z toho, že jazyk je mäkší ako čeľusť, majú pravdu. Tlak na jazyk však kôň ťažšie znáša ako tlak na čeľusť. Zvykne si však na jedno i druhé.

55. Pákové zubadlá s lyžičkou – tzv. spade bit. Na pohľad sú to úplné mučidlá. Pomer ramien je najmenej 1:2,5 až 1:3 a na ústnej časti, ktorá je rovná je pripevnená lyžička, ktorá je vysoká cca 7 cm. V jej rukoväti je zabudované mosadzné koliesko. Keď má kôň hlavu postavenú zvislo, lyžička leží na jazyku a kôň sa môže hrať s mosadzným kolieskom, čím si „oživuje“ hubu a sliní. Keď zodvihne hlavu do horizontálnej polohy, hmotnosť ramien spôsobí, že lyžička zatlačí do podnebia koňa, čo mu je výsostne nepríjemné a preto dá hlavu zasa dolu na kolmicu. To isté sa stane keď jazdec potiahne za oťaže. Nielen že sa čeľusť dostane do železného zovretia medzi retiazku a rovnú ústnu časť zubadla, ale ho ešte pichne horná časť lyžičky riadne do podnebia. Preto sa na niektorých moderných zubadlách lyžička vyrába z plastu alebo gumy.

57. V tejto súvislosti sa musím zmieniť o mechanickom hakamore, lebo je tam ten istý pákový systém, o ktorom som pojednal vyššie, ibaže namiesto čeľuste tu tlačí nánosník na nos. Niektorí vravia, že je to ešte horšie, lebo pokiaľ zapôsobí bolestivo zubadlo, kôň môže otvoriť hubu, keď ho to zatlačí nánosnik na nos, tak si nepomôže ani tým.

58. V histórii od najstarších čias boli kone jazdené na pákovom zubadle. To samé o sebe ešte neznamená, že je to dobre. Je to však dokladom toho, že im to neskrátilo život, ani im ho nelimitovalo. V histórii sú známe prípady veľmi starých koní, ktoré neboli ináč jazdené, ako na uzde. Všetci znalci hovoria, že pákové zubadlo zjemňuje jazdenie. Sám som veľa jazdieval ako na plnej uzde, tak i na holej páke a musím povedať, že kôň bol vždy taký jemný, aká bola jemná moja ruka. Nuž ale, jazdil som aj na koňoch, ktoré neboli na páke vôbec jemné, lebo boli pokazené. Z hľadiska teórie učenia a koncentrickej dynamiky má však uzdenie pákou nespornú výhodu v avizovaní koňa na nastupujúcu požiadavku. Čím je páka „dlhšia“, tým je táto jej funkcia výraznejšia. Pokiaľ budete chcieť jazdiť na uzde, treba sa naučiť ovládať stihlo aj páku osve, aby ste vedeli kedy, ktoré zubadlo zapojiť do akcie. V zásade platí to čo som povedal vyššie, že laterálnu flexiu robím stihlom a vertikálnu pákou. Na holej uzde treba jazdiť s voľnou oťažou.

Pokiaľ si zaobstaráte pákové zubadlo preto, lebo nezvládate svojho koňa na stihle, alebo si páku pochystáte ako „záchrannú brzdu“, tak ste z doteraz prečítaného textu nepochopili nič.

Pomôcky holeňou (nohou).

59. Pomôcka nohou je lepší termín ako pomôcka holeňou, lebo je všeobecnejší. Pomôcku nohou možno rozdeliť na pomôcku holeňou (lýtkom), na pomôcku pätou a pomôcku ostrohou. Pomôcka holeňou je podrobne rozvedená v 1. diele príručky (I/109 – 116). Niečo si zopakujeme:

60. Holeň ako primárna pomôcka v užšom slova zmysle vlastne ani neexistuje. Ako primárna pomôcka v širšom slova zmysle môže fungovať iba pri pôsobení do boku. Holeň ako poháňajúca pomôcka je vždy sekundárnou pomôckou. U vycvičeného koňa však holeň v prvom rade pôsobí poháňajúco (dopredu alebo nabok), ale môže pôsobiť aj obmedzujúco (kontrolujúco, varovne), čim koňovi vysvetľuje kam sa nemá pohybovať. Rozdiel medzi poháňajúcou holeňou a holeňou, ktorá pôsobí do strany je v jej umiestnení a smere pôsobenia.

61. Poháňajúca holeň pôsobí cca 10 – 15 cm za lakťom koňa – na podbrušníku. Môže pôsobiť jednostranne alebo obojstranne, môže pôsobiť rytmicky alebo so stále narastujúcim plynulým tlakom. Smer jej pôsobenia je zozadu dopredu. Holeň spôsobujúca pohyb koňa do boku je umiestnená viacej vzadu (10-15cm za podbrušníkom, tak aby pri klasickom anglickom drezúrnom sedlaní bolo vidieť medzi predným okrajom jazdcovej čižmy a zadným okrajom podbrušníka tenký pásik koňovej srsti), pôsobí tiež rytmicky alebo stále narastajúcim tlakom, tiež buď jednostranne alebo obojstranne a smer jej tlaku je spredu dozadu, Varovne pôsobiaca holeň je tiež umiestnená viacej vzadu, v tom mieste, kde aj holeň pôsobiaca do boku ale pôsobí prevažne stálym tlakom. Veľmi častá chyba pri používaní poháňajúcej holene je, že jazdec ohne nohu v kolene a tým umiestni pätu niekde dozadu na rebrá koňa. Patrí to k veľmi hrubým chybám, ktoré odstraňujú rozdiel medzi holeňou poháňajúcou a holeňou pôsobiacou do boku. Ani pri pôsobení holeňou, ktorá má vyvolať bočný pohyb sa u hotového koňa nemá ohýbať koleno. Má sa dozadu posunúť celé bedro aj stehnová kosť.

62. Podľa miesta na ktorom pôsobí a podľa spôsobu akým pôsobí možno rozlišovať holeň, ktorá má viesť k zvýšeniu ruchu, bez toho aby kôň prešiel do vyššieho chodu a holeň, na ktorú má kôň prejsť do vyššieho chodu.

63. Poháňajúca holeň vovnútri chodu (na zvýšenie ruchu): Pôsobí kolmo pod sedacími kosťami jazdca, alebo niečo pred nimi (na podbrušníku) a pôsobí rytmicky a striedavo, vždy vtedy, keď sa rovnostranná panvová končatina (pravá alebo ľavá) odráža. Od jej intenzity závisí tempo koňa v danom chode, pokiaľ je tento dobre prijazdený.

64. Poháňajúca holeň na zmenu chodu: Keď jazdec chce zmeniť chod z nižšieho na vyšší, začne pôsobiť obomi holeňami súčasne v poháňajúcej polohe od nuly a intenzitu pôsobenia plynulo zvyšuje, kým koník neprejde do vyššieho chodu, vtedy okamžite prestane pôsobiť a/alebo podľa potreby prejde na striedavé a rytmické podávanie holení. U mladého koníka sa zvyšuje citlivosť na holene tým, že holene začnú pôsobiť od nuly – jemný stisk kolenami, potom lýtkami, nakoniec pätou a končí to – ak je treba – ostrohou alebo bičíkom.

65. Obmedzujúce pôsobenie holení. Jediné primárne pôsobenie holene. Presne v zmysle teórie a predstáv Chris Irwina³ predstavuje tlak holene akúsi prekážku pre pohyb koňa smerom, z ktorého holeň pôsobí. Preto pokiaľ jazdec potrebuje aby mladý kôň šiel nejakým smerom, na tej strane holeň nepoužije!

66. Holeň varovná, Je predstupňom holene pôsobiacej do boku. Je iba priložená. V zmysle vyššie uvedeného ukazuje koňovi že ten smer je pre neho (alebo pre časť jeho tela) zatvorený. Holeň pôsobiaca do boku sa podáva rytmicky a vždy vtedy, keď je končatina ktorú má ovplyvniť vo fáze odrazu až kmitu. Vo funkcii primárnej pomôcky ovplyvňuje iba rovnostrannú panvovú končatinu. Holeň pôsobiaca do boku sa bude dávať bez ohýbania nohy v kolene s prešliapnutou pätou a posunutím stehna dozadu. Kôň dokáže bezpečne rozpoznať postavenie holene s diferenciou 10 cm. Možno mu pomôcť pohybom holene, ktorá sa pri pri poháňajúcom pôsobení pohybuje zozadu dopredu a pri bočnom pôsobení kolmo, prípadne spredu dozadu.