Motto:

Kto jazdí iba pre svoje potešenie, z radosti zo života, z lásky k nivám a lesom, z lásky ku koňom, ten je kráľom a mudrcom. Jazdí keď mu šťastím bije v hrudi srdce, jazdí, keď ho tlačí žiaľ a jazdí prekypujúc šťastím vedľa milenca či milenky. Jazdí v slnečnej žiari i v daždi, jazdí za ranných zor aj večerným súmrakom, tiež v tmavej noci a výskajúc sa ženie útokom proti mohutnosti jesennej búrky. Jeho istý a múdry kôň je jeho najlepší priateľ. Jemu venuje celú svoju dôveru a hlboko prežívanú vďaku.

Udo Buerger¹

Čo je to rekreačné jazdenie?

161. Etymológia: Slovo rekreácia pochádza z latinského koreňa slovesa creo, čo znamená tvoriť, plodiť alebo aj rodiť. Predpona re, označuje niečo, čo sa opakuje, niečo ako znovu. Re-creo sa dá takto chápať ako znovu utváranie, znovu splodenie. Teda obnovenie niečoho čo sa stratilo. Pre samotné latinské slovo recreatio v slovníku nájdeme tieto významy: osvieženie, zotavenie, občerstvenie. V našom prípade ide o zotavenie, znovunadobudnutie stratených síl, schopností, fyzickej kondície a pod.

162. Rekreačné jazdenie teda možno definovať ako používanie vozenia sa na koni a jazdenia s cieľom zotavenia, znovunadobudnutia síl, schopností a kondície. Je tu teda zrejmý rozdiel voči športovému jazdeniu, kde sú cieľom olympijské požiadavky citius, altius fortius, (rýchlejšie, vyššie, silnejšie). V športovom jazdení sa súťaží. Sú tam víťazi i porazení. Obyčajne sa víťaz stáva hovorcom pravdy, hoci v prípade jednookého kráľa medzi slepými, by aj zmienená pravda bola zrejme slepá. V rekreačnom jazdení je víťazom ten, ktorý sa dokáže pomocou vozenia sa na koni a jazdenia zrekreovať. Teda nielen nadobudnúť nejakú stratenú fyzickú kondíciu ale aj psychické zotavenie, ku ktorému nemôže prispieť disharmonický vzťah ku zvieraťu. Preto je nevyhnutnou súčasťou rekreačného jazdenia aj budovanie vzťahu s koňom, ktorý je v športovom jazdení striktne podriadený cieľu zvíťaziť. To však neznamená, že rekreačné jazdenie nemá alebo nemusí byť náročné. Pokiaľ sa niekto dokáže rekreovať v rámci najvyšších stupňov kampanného alebo školného jazdenia, treba mu k tomu iba úprimne zablahoželať. Zrejme má na to dosť času, talentu a peňazí.

V tejto súvislosti ma napadá jedna príhoda, ktorá to trochu ilustruje: Bol som v Prahe a navštívil som pri tej príležitosti hippoterapeutické stredisko Psychiatrickej nemocnice v Bohniciach. Chcel som niečo vybaviť s jeho vedúcou, pani Hermanovou. Nebola tam, všetko bolo pozatvárané, koníky prežúvali seno vo výbehoch. Na malej jazdiarni sa niekto pohyboval. Z diaľky ma zaujala ryšavá plnokrvná kobylka na ktorej sedel zjavne starý človek ako prikovaný a práve robil na diagonále cvalové preskoky 2:2. Zaujalo ma to a pozeral som sa na starého pána ako predvádza ťažké drezúrne prvky vrátane cvalových piruet s neobčajnou ľahkosťou.. Keď skončil, prihovoril som sa mu. Išlo o bývalého československého dôstojníka kavalérie. Na moje pochvalné uznanie odpovedal: „Že je to šikovná kobylka? Vidíte a bola vyradené z jazdeckého oddielu ako nejazditeľná“. V rámci svojho života na dôchodku, sa rekreoval nápravou pokazeného koňa, ktorého doviedol do vrcholnej podoby kampannej rovnováhy.

163. Čo je teda základnou charakteristikou rekreačného koníka? Nuž mal by byť v prvom rade pokojný, aby svojho jazdca nerozčuľoval. Rozčúlenie nie je program, ako hovoril kedysi TGM, ale ani rekreácia. Mal by byť dostatočne obratný, aby sa v dôsledku neobratnosti kdesi spolu so svojim pánom, majiteľom a jazdcom nezabili; musí sa teda vedieť v každom chode obratne točiť bez toho aby si šliapal po nohách alebo zakopával. Mal by byť dostatočne ovládateľný, aby sa s ním jeho rekreáciechtivý gazda nemusel preťahovať a naťahovať a aby mu dokázal diktovať jednoduchým spôsobom tempo a smer pohybu v každom chode. Mal by však tiež byť aj dosť silný, aby vládal plniť vôľu svojho, zrejme trochu obézneho, pána a tak mu slúžiť bez úhony na vlastnom zdraví. Posledný atribút, o ktorom sa diskutuje je, že rekreačný kôň by mal byť aj spoľahlivý, najmä pokiaľ sa využíva v jazdeckej turistike, pri jazdení v neznámom teréne.

164. Rekreačné jazdenie by malo byť rekreáciou aj pre koňa. Kým v športovom jazdení je síce blaho koňa deklarované v každom predpise, súťažnom poriadku a rozpise pretekov, v praxi sa na jeho blaho vôbec neberie zreteľ, resp. ten zreteľ sa berie vo veľmi obmedzenom zmysle slova. Definuje sa síce dĺžka biča, jeho hmotnosť, zakazuje sa barovanie, nadmerné trestanie, merajú sa koňom fyziologické hodnoty, robia sa dopingové testy ale na druhej strane vidíme zas a znovu príklady evidentného týrania koní, ktoré sa povyšuje na sofistikovanú metodiku² s cieľom dosiahnuť víťazstvo. Dnešné športové jazdenie je často prehliadkou rafinovaných útrpných fortieľov a mučidiel. Rekreačné jazdenie by sa malo teda vyhýbať neprirodzeným požiadavkám, ktoré pre použitie koňa nie sú nevyhnutné. O tom, že by rekreačný koník mal byť držaný a manažovaný prirodzene, t.j. súhlasne s jeho biologickými a etologickými potrebami nebudem na tomto mieste diskutovať. Vyslovím iba kacírske požiadavky, ktoré asi žiadny športový jazdec nebude ochotný akceptovať. Tie požiadavky sú jasné. 24 hodín vonku po 7 dní v týždni, bez podkov. Je už o tom dnes napísaná celkom slušná rada knižiek³. Táto príručka si nekladie za cieľ oboznámiť čitateľa s dôvodmi a metodikou prirodzeného odchovu koní. Chcem však na to upozorniť, aby – najmä mladí čitatelia – netýrali svojho drahého koňa zbytočne, v presvedčení, že sa o neho vynikajúco starajú len preto, že mu kupujú drahé hračky do boxu, drahé deky, drahú kozmetiku alebo drahé mastidlá kopýt. Chceme sa venovať nielen držaniu ale aj príprave koňa pre potreby rekreačného jazdca bez toho, aby kôň musel nejako zbytočne a hlavne nezrozumiteľne trpieť. Príprava koňa pre rekreačné jazdenie by mala budovať aj harmonický, láskyplný vzťah medzi „vládcom“ a „ovládaným“ (viacej v I/133-134)

Anglia verzus western?

165. Práve u ľudí, ktorí chcú jazdiť rekreačne počuť často túto otázku. Je to veľmi zle postavená otázka. V predminulom storočí bol termín „anglické jazdenie“ synonymom pre honebné jazdenie a dostihy. Oproti tomu stálo klasické jazdenie kontinentu reprezentované hlavne kavaleristickým a školným jazdením. Toto poňatie pretrvalo do prvej polovice 20. storočia. Westernom bola v tom čase, v čase zapadajúceho 19. a rodiaceho sa 20. storočia Amerika ešte iba gravidná a najviac ovplyvňovali mysle európskych koniarov jazdci argentínski, mexickí, severoafrickí a arabskí. Dnes sa pojmom anglické jazdenie rozumie niečo, čo vyrástlo z klasických základov kavaleristických škôl minulého storočia. Western, hoci sa to nezdá, ešte stále nevyrástol z detských topánok a jeho obraz sa stále ešte iba formuje. Koľko trénerov, toľko škôl. Pravidlá sa dosť zásadne menia každú chvíľu – najlepšie je to viditeľné na pleasure súťažiach. Je to na škodu koní, lebo mladí westernoví jazdci s obľubou menia každú sezónu, a tí ohnivejší aj niekoľkokrát za sezónu, svojich trénerov a chudák kôň sa môže zblázniť z množstva proti sebe pôsobiacich pomôcok, z ktorých každá znamená každú sezónu, niečo iné. Niečo podobné je vidieť aj v športovom jazdení: množstvo pomocných uzdení, ešte väčšie množstvo zaručene pravdivých povier a čo tréner, to iné dobré rady.

166. Obraz, socha, fotografia, pohľad na hrdého, ušľachtilého tátoša, žrebca s krásne vyklenutým krkom, hlavou na kolmici, podsadenými zadnými nohami, ktorý dokonca piafuje či pasážuje vo voľnosti, je akoby archetypom koňa. Pohľad na takéhoto koňa imponuje človeku, práve tak ako imponuje aj svojim konským partnerom v stáde. Práve ono imponovanie žrebca pred konkurenciou bolo asi tým praobrazom, ku ktorému sa potrebovali klasici, už či v antike, alebo na prechode renesancie a baroka dopracovať drezúrnou prácou a nie nejaké praktické potreby. Niečo podobné je aj pristavovanie k ruke a ohýbanie koňa do obratu. K tomu aby sa kôň vedel šikovne otočiť, nepotrebuje byť pristavený k ruke, prípadne vzpriamený, skôr naopak. Zhodou okolnosti som dávnejšie objavil v starej literatúre zaujímavý výklad tohto javu. Széchényi píše:

…Keď som mal príležitosť predostrieť svoje pochybnosti dnes už nebohému plukovníkovi Oyenhausenovi⁴ a debatovali sme spolu o tomto, zmienil sa medzi iným aj o pôvode princípu ohýbania hlavy dovnútra, odvolávajúc sa na knihu zo stredoveku, v ktorej sa ako v samej prvej spomína toto pravidlo. V tej knihe stojí, že jazdec na jazdiarni, má mať svoju hlavu vždy obrátenú do stredu jazdiarne a že okrem toho nech sa snaží obrátiť tým smerom aj s koňom, pretože vyššie postavení ľudia sa väčšinou zvykli zdržiavať uprostred kruhu a preto úctivé správanie vyžaduje spomínané počínanie. Takéto chápanie by len posilnilo ten názor, že ohnutie hlavy dovnútra nie je nič iné, ako konvenčné pravidlo, prevzaté prostredníctvom tradície. Treba však vidieť aj druhú stránku veci a vziať do úvahy aj také dôvody, ktoré sa prihovárajú za prirodzenosť ohýbania hlavy dovnútra, lebo aj také sú a tie dokazujú že princíp o ktorom je reč, je predsa len niečo viac, ako konvenčné pravidlo.´..

167. Už na samotnom začiatku svojej jazdeckej kariéry, keď som ešte o rozličných jazdeckých teóriách nemal tušenia, som si všimol, že najobratnejší je kôň vtedy keď sa točí na dvoch stopách po pleci. Pravdu povediac vtedy som to nevedel ani takto jazdecky pomenovať, hovoril som, že sa neohýba do obratu. Keď som pozoroval bežiace kone vo voľnosti, nikdy sa nepozerali smerom do oblúku hlavou, teda oboma očami, ale vnútorným okom, teda hlavu mali vytočenú trochu von. Čím prudší obrat chceli uskutočniť a čím bežali rýchlejšie, tak tým viac mali hlavu otočenú von z oblúku. Toto som videl tiež v dostihoch, že málokedy sa točí kôň (bez ohľadu na to či v dostihoch klusákov, rovinách alebo prekážkových dostihoch) v plnej rýchlosti ohnutý. Neskôr som na vlastnej koži zistil, že pekne ohnutý kôň sa v obrate skôr pošmykne na klzkom podklade ako keď ide po pleci v postavení dovnútra plece alebo ustupovania na holeň. V čase keď som začal pracovať s remontami som jednoznačne zistil aj to, že sa kôň omnoho ľahšie naučil ustupovanie na holeň (prípadne „kontradovnútraplece“) ako polovičný prekrok (traverzála)⁵ a tiež mu šiel ľahšie cvik dovnútra plece ako traverz (dovnútra zadok), čo vypovedá tiež o tom, že ohýbanie do obratu nie je pre koňa prirodzené. Svedčí pre to aj poznatok, že sa kôň ľahšie naučil nacválať na správnu nohu z opačného postavenia ako z „korektného“. Toto boli všetko dôvody, ktoré už mojom osobnom jazdeckom dávnoveku provokovali otázky, na ktoré som nenachádzal uspokojivú odpoveď. Pýtal som sa vtedajších jazdeckých autorít, prečo sa kôň musí z praktického hľadiska do obratu ohýbať, nepodarilo sa mi však dostať uspokojivého vysvetlenia. Väčšina vysvetlení bolo vlastne tautológiou alebo do omrzenia opakovanou nepravdou, že tak je kôň šikovnejší a istejší v pohybe. Potom som absolvoval klasický jazdecký výcvik, so všetkým čo k tomu patrí a svoje kone som nivočil všeličím možným, mysliac si že je to jednoducho treba. Keď som sa, koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia, dostal ku klasickej westernovej jazdeckej literatúre, zistil som že v tzv. texaskom jazdeckom štýle, ktorému už medzitým odzvonil umieráčik, sa pracuje s rovným koňom. Veľmi ma to potešilo, lebo som mal pocit, že častokrát stráca ako jazdec, tak i kôň mnoho času a vzniká množstvo problematických situácií, ktoré môžu narušiť ďalší vývoj koňa, keď sa zaraďuje ohýbanie a priuzďovanie koňa na začiatok prijazďovania a tréningu. (Nakoniec toto neodporúčali ani klasici – viď Podhajský⁶). Cieľom tohto spôsobu jazdenia bola poddajnosť koňa v zmysle regulácia rýchlosti a smeru pohybu. Nie poddajnosť jednotlivých jeho anatomických štruktúr. Medzitým však na kolbiskách zvíťazil štýl kalifornský⁷, (resp. jeho karikatúra) dedičstvo španielskych conquistadorov a bol som tam, kde predtým – pri požiadavkách na klasické jazdecké umenie aj s priuzďovaním a ohýbaním. Po dlhých rokoch praxe zisťujem, že vyhynutý texaský westernový štýl je to pravé, orechové, pre rekreačného jazdca. Je jednoduchý, zrozumiteľný pre koňa aj pre jazdca, jazdí sa v podstate na zahodenej oťaži a čo je hlavné, nezahatá cestu ďalej, teda tam, kde by som chcel s koňom pracovať spôsobom, ktorý vyžaduje klasické jazdectvo alebo aj súčasný western. V texaskom westernovom jazdeckom štýle na počiatku prijazďovania nie sú potrebné dve veci: priuzďovanie a ohýbanie koňa. Paradoxom pri tom však je, že k obom veciam nakoniec sponte sua dôjde. (Keď si nezainteresovaný divák všimne jazdenie Nuno Oliveiru, tak vidí, akú dôležitosť prikladá práve oným obratom vykonávaným „po pleci“ t.j. dovnútra plece a ustupovanie na holeň aj na kruhu, a v pasádach v každom chode aj ruchu).

168. Keď som potom jazdieval vytrvalosť, zistil som, že stavanie koňa k ruke, jeho ohýbanie ani priuzďovanie nie sú pre praktické používanie koňa nevyhnutné a aj pokiaľ sa na to kôň necvičí, jeho používaním v praxi jazdcom, ktorý má nezávislý sed, si svoju rovnováhu, ktorá ho nepoškodzuje nájde sám, vznikne to akosi samé od seba. Presvedčil som sa, že prehlásenia, ktoré tvrdia, že nepriuzdenému „rozpadnutému“ koňovi odíde chrbtica, že ochromie, že mu to poškodí zdravie a skráti život, sú iba povery. Nakoniec Széchényi cituje Bauchera o.i.:

„ že po novom svoje kone vždy privyká nato, aby povolili na tlak vonkajšej oťaže⁸ a že preto je možné tieto kone oveľa ľahšie otáčať, ako predchádzajúce také slávne kone, ktoré on viedol vždy na vnútornej oťaži.“ …

169. Széchényi sám sa zase o ohýbaní vyjadruje v r. 1892 takto: „

Pozrime sa predovšetkým na východ (na Arabov a Turkov ) tiež si všimnime Mexičanov. Netreba sa nechať zhnusiť vyjadreniami cestovateľov, ktorí tieto národy videli a ich spôsob jazdenia odsudzovali. Keď vidíme niečo nové, tam predovšetkým vidíme chyby, pretože tieto je ľahšie zbadať, ako dobré vlastnosti. Prečo? Pravdepodobne preto, pretože čo je dobré, je prevažne jednoduché a málo sa líši jeden od druhého, kým chyby sa objavia v nespočetných rôznych formách a variáciách. Skutočne dobrí jazdci si zvykli byť veľmi podobní, či už sú to Angličania, Španieli, Maďari, alebo Mexičania, pretože sa približujú k dokonalosti, a táto je len jedna, pokiaľ aberácie, a zlé zvyky môžu rodiť nespočetné množstvo variácií. Všetky tri spomenuté národy tie cviky, ktorými pripravujeme vojenské kone, nahradzujú jedine pasádou (neck reiningom riadený obrat pozn. prekl.) Dá sa povedať, že v tomto spočíva výlučne ich celý výcvik. Keď sa niekomu z týchto národov zažiada ukázať šikovnosť svojho koňa, tak na rovnej línii zajazdí k jednému bodu, tam zastane, otočí sa a rovno sa vráti späť k východziemu bodu, kde sa znova otočí (rollback – pozn. prekl.). Toto opakujú v rôznych tempách: v kroku, v kluse, alebo aj v mimochode, (či v tom čo nazýva Nemec „Passom“ a Francúz „amblém“), v cvale a na záver v trysku. O Mexičanoch som počul ešte aj to, že keď sa im to žiada pekne a jemne predvádzať, tak rozprestrú na koniec cesty dotyčnému na zem plášť, aby sa kôň obrátil vždy uprostred neho, bez toho aby čo i len málinko uhol nabok“. Obrat na mieste je všetko to, čo títo ľudia žiadajú od koňa, aby ich vždy uznali ako dobrých z hľadiska nadania na obraty a poddajnosť“ Že sa jedná o cvičenie na zahodenej oťaži je vidieť z ďalšieho citátu z Darwina: . „K týmto jazdeckým kúskom treba dve veci: neobyčajne ostré zubadlo, ktoré sa však používa iba zriedkakedy, no kôň dobre vie, ako to je, keď zaň jazdec zatiahne a ….“

170. Toľko o ohýbaní, pozrime sa však na jeho hodnotenie priuzďovnia: Zasa siahnem ku maďarskému grófovi Széchényimu:

„Nemôžem nepomyslieť v tejto súvislosti na starých husárov s tzv. pálenkovým krížom ( znak 8 ročnej služby), ktorých ešte za mojich čias bolo vidieť v natoľko hojnom počte, že napr. u siedmeho husárskeho pluku bol prvý šík mojej čaty poskladaný výlučne z týchto husárov. Medzi týmito starými vojakmi sa dalo nájsť veľmi veľa dobrých jazdcov, ktorí svojho koňa vedeli majstrovsky šikovne obracať, napriek tomu že medzi ich koňmi bolo nespočetné množstvo hvezdárov. To okrem iného preukazuje aj veľa dobrých starých obrazov. Vidno tam kone so širokou papuľou a krátkym krkom, ktorým by sa dala hlava zohnúť dolu, aby zodpovedali požiadavkám súčasnej módy, iba dokonalým obetovaním postavenia. A napriek tomu boli tieto kone mimoriadne obratné.

171. Stačí sa tiež pozrieť na historické obrazy zlatej éry divokého západu⁹, kde obrátené krky sú bežné a napriek tomu dokázali byť tie kone absolútne obratné. Možno sa však pozrieť aj na súčasnosť. Ak si pozriete naživo alebo zo záznamu niektorú z ródeových dispicplín (roping, team penning, dally team roping, cutting..), tak tam držanie koňa nemá žiadnu dôležitosť, v popredí je iba a jedine jeho funkčnosť. Najmä v cuttingu je často vidieť koňa, ktorý robí tie najkrkolomnejšie obraty s hlavou natiahnutou dopredu a nízko. Dobre si tiež všimnite jazdcov póla. Kone vedú výlučne neck reinigom a vôbec im nezáleži na tom, či sa ohýbajú alebo nie. Vo všetkých týchto disciplínach musia kone perfektne a rýchlo meniť smer, otočiť sa, naštartovať do veľkej rýchlosti, z nej zastaviť. Tiež neuvidíte (alebo iba zriedkavo) cuttingového koňa alebo pólového ponyho s hlavou na kolmici (zato uvidíte v jednej aj druhej disciplíne množstvo koní s pevným martingalom (tie down)!). Podobne aj americkí parkúroví jazdci používali tzv. skokový obrat¹⁰ aby si dokázali skrátiť trať pri rozoskakovaní. Otáčali sa po pleci, t.j. kone viedli vonkajšou oťažou, v Széchényiho (Fillisovej, Podhajského… + ďalší) reči pasádou¹¹, v súčasnej reči neck reiningom. Nehovorím o vídeách fantastického Merlina (Orpheo), ktorý sa predvádza hlavne v týchto pohybových stereotypoch. Zato môžete uvidieť „perfektne“ drezúrne prijazdeného koňa, ktorý sa laterálne i vertikálne fantasticky ohýba, na jazdiarni vykresľuje krásne kruhy, ale v teréne sa ide zabiť, šmýka sa, potkýna sa, jazdcovi vždy privrzne nohu do úzkej bránky alebo netrafí nohami na mostík. Okrem toho keď sa učí mladý koník ohýbaniu od samého začiatku prijazďovania, učí sa niečomu čo sa vlastne ani poriadne naučiť nedá, pomocou kontroverzne pôsobiacich pomôcok, ktorým nemôže ešte rozumieť. Napokon dodnes nedocenený, často nesprávne interpretovaný, a pomerne krátko žijúci Federico Caprilli, ktorý svojim „prirodzeným jazdením“ ovplyvnil celý moderný jazdecký vývoj, dokázal, že dovtedy platná zásada, platiaca od Xenophóna po Fillisa, že bez „zrovnováženia“ koňa dlhročným tréningom zhromaždenia je nie možné koňa ovládať, je púhou teorémou¹².

172. Bol by som však nerád aby tieto riadky čitateľ chápal ako nejaké brojenie proti prijazďovaniu koní ohýbaním, už či vertikálnym alebo horizontálnym. Upozorňujem iba na to, že kôň môže byť obratný aj keď tieto flexie necvičí a že najprv musí byť (alebo by mal byť) obratný, šikovný v prirodzenej rovnováhe a až potom by sa mal (mohol) štelovať do nejakého postavenia. V podstate to isté tvrdí aj protagonista klasického jazdeckého umenia Podhajský. Mnoho múdrych rečí klasikov o rovnováhe koňa je príliš mechanisticky chápaných aj interpretovaných (I/Čo nás teda čaká? str.5). Niekedy – keď pozorujte baletného umelca, alebo kvalitného gymnastu – tiež máte dojem, že zákony fyziky neplatia. Ony platia, ale nie staticky, ako ich chápal Baucher s Fillisom a svojimi nasledovníkmi. Väčšina bežných trénerov vtĺka mladým jazdcom do hlavy, že čím kôň viacej predšľapuje zadnými nohami stopy predných, tým je lepšie podsadený a stačí sa trochu kriticky pozerať na pohyb takéhoto koňa a je jasné, že čím viac predšľapuje zadnými nohami predné, tým je viacej na predku (napríklad v predĺženom kluse alebo klusáckych dostihoch) a naopak (napr. v pasáži a v piafe). V ostatnom čase som absolvoval – už či osobne alebo virtuálne – niekoľko tzv. kurzov alebo modernejším termínom povedané „kliník“ prijazďovania mladých koní a musím žiaľ s ľútosťou konštatovať, že laterálna a vertikálna flexia sú prvými vecami, ktoré sa mladému koníkovi tlačia do hlavy a nesenie hlavy je to najdôležitejšie, čomu sa venuje pozornosť, bez ohľadu na to, že koník ešte nie je dostatočne obratný v prirodzenej rovnováhe. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, tak si nemyslím, že je to správne. Podobne si však nemyslím, že by laterálna a vertikálna flexia do tréningu koňa nepatrila. Z jazdeckého hľadiska je zvislé aj bočné ohýbanie koňa totiž potrebné z viacerých dôvodov:

172.1. Kôň vertikálnym aj horizontálnym ohýbaním krku posilňuje svalové partie, ktoré by ináč nezamestnával a získava obratnosť aj v menej prirodzenom postavení. K tomu je potrebná práca na kruhu a tam musí byť pristavený k ruke a neskôr ohýbaný.

172.2. Opatrnou prácou na kruhoch dochádza k vykleňovaniu chrbta koňa, lebo kôň s prehnutým chrbátom sa nevie ohnúť. Kôň, ktorý vie dobre vyklenúť chrbát lepšie nesie bremeno.

172.3. Bez ohýbania na kruhoch sa dá iba ťažko docieliť pružnosť a ohybnosť všetkých kĺbov panvových končatín a ich posilňovanie. Najdôležitejším dôvodom ohýbania je teda gymnastika zadných nôh koňa. V ohnutí totiž kôň musí podkračovať vnútornou zadnou nohou hlbšie pod telo, niesť ňou väčší diel svojej hmotnosti a tým sa zvyšuje jednak sila svalov a hlavne pohyblivosť všetkých kĺbov zadnej nohy.

172.4. Pokiaľ chceme aby kôň robil pekný oblúk, sa tiež nevyhneme postaveniu k ruke a ohýbaniu. Pokiaľ však chceme aby koník rýchlo zmenil smer okolo vlastnej osi (teda obrat), tak ohýbanie nie je potrebné.

172.5. V pokročilejšej drezúrnej práci dáva postavenie k ruke a ohýbanie koňa podklad pre mnoho ďalších cvikov (dovnútra plece, traverzály, preskoky), ktoré sú zasa potrebné pre ďalšie, hlavne pre zrovnávanie. Naproti tomu u remont sa nacválanie na správnu nohu docieli rýchlejšie a prirodzenejšie keď je v postavení k vonkajšej ruke

172.6.Vertikálne a laterálne ohýbanie sú predstupňom vzpriamovania a toto je potrebné pre vyššie stupne zhromaždenia. To je zasa potrebné keď už jazdcovi nestačí jazdenie dopredu, ale chce jazdiť aj smerom hore (pasáž, piafa, cviky nad zemou)

172.7. Ultimátnym požiadavkom ctižiadostivého jazdca, je ovládať koňa úplne. Teda nie iba jednoduché – hlavne praktické – požiadavky na jeho poddajnosť pri určovaní smeru a rýchlosti pohybu v každom chode, ale aj poddajnosť každej anatomickej časti jeho tela, teda požiadavky na vzhľad, postavenie a držanie koňa, inými slovami aj na jeho estetické atribúty.

172.8. Predposledným dôvodom, ktorý bol pre mňa dovtedy kým som jeho dielo nepreštudoval neznámy, je poznatok Xenofóna, že keď kôň hrdo vyzerá, tak sa aj hrdo cíti (I/25). Pokiaľ umelo dosiahnete jeho imponujúci postoj, ktorým sa predvádza ostatným koňom, po čase sa začne tak cítiť a na to postavenie sa bude tešiť.¹³ Nuž a bez vertikálneho a horizontálneho ohýbania to nejde.

172.9. Nakoniec, ohýbanie je jedným zo spôsobov ako koňa zrovnať, či odstrániť jeho prirodzenú krivosť, čo je asi najpraktickejší a najdôležitejší dôvod.

173. Takže ohýbanie je potrebné. Ibaže má mať správne miesto v poradí výcviku mladého koňa a rozhodne kôň v remontnom stupni výcviku, môže a má byť pod jazdcom v rovnováhe, opakujem v prirodzenej, remontnej rovnováhe a do kampannej rovnováhy sa dostáva postupom času navyšovaním požiadaviek na obratnosť sám. Kôň, od ktorého sa bude požadovať prekonávanie kopcovitých terénov a jazdenie po kľukatých cestičkách v každom chode, od ktorého sa bude požadovať veľa cúvania a bočných chodov, to všetko na zahodenej alebo voľnej oťaži aby sa mohol vyvažovať hlavou a krkom, nebude potrebovať priuzďovanie aby sa podsadil. Bez toho podsadenia nebude schopný požiadavky plniť. Až potom, keď získa túto prirodzenú rovnováhu, príde na rad práca na laterálnej a vertikálnej flexii ako aj na štylizovaní a formovaní nejakého hrdého postavenia. Mechanistická požiadavka klasického jazdenia na rovnomerné zaťaženie hrudníkových a panvových končatín sa síce veľmi dobre číta, pre zdravie koňa však vonkoncom nie je potrebná ako na to poukazuje Strasserová¹⁴. Pochopiteľne s jej prehnanými požiadavkami na umelé zaťažovanie predku pri jazdení nemožno súhlasiť, práve tak ako s opačnou tendenciou.

174. Väčšinu týchto vecí nebude rekreačný koník potrebovať a to, čo bude potrebovať sa dá docieliť aj iným spôsobom. Kôň, ktorý sa nebude trápiť s priuzďovaním a ohýbaním v čase, keď má starosti sám so sebou a svojou rovnováhou, bude oveľa rýchlejšie a bezpečnejšie pripravený k rekreačnému jazdeniu a aj jeho ovládanie bude jednoduchšie. Nebude musieť rozlišovať medzi množstvom požadovaných reakcií na rovnaký podnet (I/75-76), teda bude oveľa pokojnejší ako iné kone. Pre rekreačné jazdenie je možné voliť jazdenie na zahodenej, či voľnej oťaži. Diktovať každý krok je pri dlhšom jazdení únavné a nepotrebné. Koňa treba prijazdiť tak aby vedel udržovať „naordinované“ tempo a chod. Pokiaľ ho budete v neskoršom období z akýchkoľvek dôvodov chcieť/potrebovať priuzdiť alebo ohýbať, máte cestu otvorenú, ba otvorenejšiu ako bez prípravy, ktorú vám v tejto príručke predkladám. Nakoniec skúsenosť hovorí jasnou rečou. Pri častom jazdení sa koník podsadí, priuzdí aj ohýba ako výsledok požiadaviek na zmeny smeru a rýchlosti a nie naopak. Naopak, keď sa – hoci proti všetkým klasickým jazdeckým pravidlám a hlavne proti zdravému rozumu – prijazďovanie remonty začína priuzďovaním¹⁵ (jazdenie na kolmici) a ohýbaním (jazdením v postavení), celý základný výcvik trvá dlho, dochádza k ochoreniam pohybového aparátu (hlavne chrbta) a kôň, v dôsledku – pre neho často nepochopiteľných požiadaviek – nie je v pohode, začne odmietať poslušnosť, čím privoláva na seba hromadu trestov, ktoré následne ďalej znižujú jeho pohodu a takto sa rozbieha začarovaný kruh, častokrát končiaci predajom nezvládnuteľného koňa.

Priznám sa, že osmička je moja najmilšia figúra, ktorou som docielil veľmi dobrých výsledkov. Tu môžeme dokázať, že postavenie hlavy, krku, priľnutia nedocielime oťažou, ale je to výsledok práce chrbátu a zadku. Tu môžeme koňa pri prirodzene natiahnutom krku, viesť na dlhej oťaži a starať sa iba o to aby šiel v požadovanom čistom a pravidelnom ruchu a zachovali požadovanú cestu. Táto figúra „8“ jazdená ½ až 1 hodinu, robí zázraky. Často už po niekoľkých lekciách sklapne hlava koňa, hľadá oťaž a jeho chrbát sa napína.¹⁶

175. Takže z praktického hľadiska je príprava koníka pre rekreačné jazdenie na spôsob texaského westernového jazdenia rýchlejšia, praktickejšia a pohodlnejšia ako príprava na spôsob klasického jazdenia, ktoré častokrát kladie na prípravu koňa nároky, ktoré bežný rekreačný jazdec niekedy ani nevyužije. Pritom netreba stavať veci polárne. Anglia verzus western nie je správne postavený problém. V etape prijazďovania možno pre oba spôsoby jazdenia pripravovať kone rovnako. V základnom výcviku si možno pripraviť cestu pre jedno i druhé zasa rovnako. Rozdiel medzi klasickým jazdením a tzv. texaským westernovým jazdením spočíva hlavne v tom, že klasici potrebujú mať koňa neustále na pomôckach a tie musia fungovať ako mechanická hračka, ktorú trefne (ale mechanisticky) popisuje môj favorizovaný konský autor 19. storočia Széchény¹⁷i:

Ako to funguje možno objasniť na príklade obľúbenej detskej hračky. Viac malých drevených paličiek je dokríža pospájaných tak, ako by viacero nožníc nasledovalo za sebou a takto slúžia ako základ, pre z dreva vyrezaných malých vojačikov. Keď paličky na konci stláčame a roztláčame ako nožnice, tak základ bude kratší alebo dlhší a vojaci sa prechádzajú. Kto chápe toto vysvetlenie a vie si tento príklad predstaviť, bude schopný pochopiť aj ten postup, ktorý prechádza kostrou koňa, keď bude krk koňa riadne ohnutý. Keď kôň v dôsledku správnych postupných cvičení dosiahne ten bod, že napnutie oťaže prebehne cez jeho celú telesnú konštrukciu, tak dosiahne to, čo obyčajne nazývame „dobrou hubou“.Dobre vycvičený jazdec pri tzv „Parade“ pôsobí aj stehnami aby postrčil zadné nohy koňa dopredu a tým urýchlil spomínaný postup, totiž aby hmotnosť koňa dostal za základňu nôh. (…) U ušľachtilejších koní je toto menej potrebné, lebo pud napredovania je u nich aj tak taký veľký, že keď sa len zadržiava a dvíha predok koňa, zadné nohy sa ponáhľajú odpredu a preberú hmotnosť tela.. Veľa jazdcov preto holene ani v tomto prípade nepoužíva a americký Buffalo Bill a jeho „kovboji“ vedia svoje kone na mieste zastaviť bez použitia stehien, pretože kone sú v tomto veľmi dobre vycvičené. Okrem toho je možné nájsť viac jazdcov a jazdkýň s dobrou a pokojnou rukou, hoci nikdy neboli vo výcviku a ani sa nenamáhali, nepiplali výcvikom koní. Ani mojim cieľom nie je to aby som sa pustil do výcviku alebo spôsobu podľa ktorého treba kone cvičiť, ale som si želal iba upriamiť pozornosť na to, že to čo nazývame „konskou hubou“ treba najmenej hľadať v hube, ale skôr v rovnováhe koňa.

176. Westernovo prijazdený kôň pracuje samostatnejšie. Keď je správne prijazdený, tak dostane inštrukciu a on ju vykoná. Ako klasicky prijazdený kôň, tak i kôň prijazdený spôsobom, ktorý neskôr predostriem, však potrebujú k tomu aby mohli riadne fungovať, byť v rovnováhe. Veľmi častý omyl tradovaný medzi jazdcami, že kôň, ktorý nie je na oťaži, alebo ktorý nie je na kolmici, vzpriamený, alebo ktorý sa v oblúku neohýba, nemôžu byť v rovnováhe. Ako som napísal v I/173-174 môže a má byť v prirodzenej rovnováhe, ktorá má slúžiť ako báza z ktorej vyrastajú ostatné nadstavbové prvky. Najčastejšou chybou, ktorú vídam okolo seba je, že sa od koňa, ktorý nie je ešte v perfektnej prirodzenej rovnováhe, požadujú ďalšie prvky vrátane spomínaného priuzďovania, vzpriamovania a ohýbania, ktoré patria do kampannej rovnováhy. Kôň, ktorý je dobre prijazdený v texaskom westernovom štýle (inými slovami je dobre prijazdený v prirodzenej rovnováhe) sa dá behom troch – štyroch týždňov „preškoliť“ na vcelku priestupného „angličana“, ako to dokladá klasická autorita Podhajský:

177. Počas vojny sme sa museli odsťahovať do nizozemského Amersoftu. Bolo tam zhromaždených aj niekoľko tisíc koní patriacich francúzskym jednotkám Spahiov¹⁸. Boli to všetko berberské žrebce, pochádzajúce zo Severnej Afriky. Väčšina z nich boli sivkovia. Držali ich v ohradách (…) Jedného žrebca sme dostali na krátky čas na skúšku do Španielskej školy (…) nazvali sme toho malého čerta Sultánom. Bol filigránsky ako malý lipicán (…) Malý Sultán nás presvedčil o mimoriadnej inteligencii berberskej rasy, hoci tie kone mali celkom iné školenie ako naši lipicíáni. Ich základnými chodmi boli krok a cval. Nikdy sa necvičili v kluse pod jazdcom . Náš Sultán nepoznal pomôcky, ktorým rozumie každý drezúrny kôň a najmä naše lipicánske kone. Tie kone nemali poňatia o správnom držaní hlavy. Boli naučené, že im jazdci držali hlavu počas cvalu hore a vedeli že majú prestať cválať keď im jazdec hlavu povolí. (…) Aké to boli ušľachtilé kone sa ukázalo na ruskom fronte, keď ich museli zapriahnuť. Kone, ktoré vyrástli pod horúcim africkým slnkom, znášali ukrutné zimy a vojnové trápenia lepšie ako väčšina európskych koní. (…) Malý Sultán sa za 4 týždne práce na lonži stal celkom iným koňom. Naučil sa na priľnutie, robil korektné prechody klus cval a naopak, mal korektné držanie hlavy(…)¹⁹

178. Nuž napriek tomu že berberské kone spahiov nevedeli klusať a držali zle hlavu, boli celkom obratné a perfektne sa uplatnili v armáde. Pre rekreačného jazdca nie je vlastne nič iné treba. Pokiaľ sa mu stane ale jazdenie – v zmysle pohybovej komunikácie – s koňom koníčkom, a cieľom rekreačného jazdenia, tak potom bude budovať svoj vzťah s koňom, seba, i svojho koňa postupne a pekne od základov. Potom sa mu nemôže stať, že jeho kôň bude z vyväzovania v stajni vedieť ohýbanie krku každým smerom ešte predtým ako dostane na chrbát sedlo.

179. Ešte by som sa chcel vyjadriť k ďalšej povere, ktorú stretnete v každej odbornej koňoknihe a tou je, že poloha hlavy a „vyklenutie“ chrbta spolu tesne súvisia a že kôň, ktorý nevyklenie chrbát pri jazdení dopredu a dolu bude mať prehnutý chrbát a jeho tŕňové výbežky hrudníkových stavcov sa budú bozkávať dovtedy, pokiaľ ho nebude mať úplne zničený. V čase keď som jazdil, trénoval, rozhodoval a organizoval vytrvalostné jazdenie na Slovensku, mi prešlo rukami mnoho koní. Všetky boli iba v prirodzenej rovnováhe, lebo inú na vytrvalosť nepotrebovali. Uzdené boli buď krúžkovým zubadlom, jednoduchým hakamore alebo sajdpulom. Žiadny z nich nebol priuzdený a keďže to boli prevažne arabské kone, všetky mali hlavy hore. Tie kone nabehali tisícky kilometrov v rôznorodom teréne, pod jazdcami, medzi ktorými bolo dosť takých, čo nevedeli veľmi dobre jazdiť, prakticky stále na zahodenej oťaži. V tréningu som svoje kone sedlával ťažkými sedlami a ako pracovní jazdci fungovali ťažkí chlapíci. Pod 100kg nemal ani jeden. V dostihu potom dostal ľahšie sedlo aj ľahšieho jazdca. Žiadny kôň netrpel na chrbát. Všetky dožili zaslúžený dôchodok a väčšina z nich ešte žije v dobrom zdraví v treťom decéniu svojho veku²⁰. Keby mali pravdu všetcí tí, čo jeden od druhého odpisujú povesti o kissing spines, tak ani jeden z týchto koní by sa dôchodku v zdraví nedožil. Zato počúvam a čítam, že tento problém majú hlavne drezúrne kone, ktoré jazdia priuzdené, vzpriamené a s vyklenutým chrbtom. Preto som si to začal všímať a merať. Môžete tie merania zopakovať po mne. Položte svojmu koňovi pravítko na chrbát tak aby jeden koniec bol na kohútiku a druhý na bedrách koňa. Odmerajte druhým pravítkom vzdialenosť vodorovnej línie prvého pravítka od najhlbšieho miesta chrbta. Potom koňovi pomocou maškrty skloňte hlavu až na zem. Odmerajte vzdialenosť znovu. Potom mu dobrôtku zodvihnite hore, aby mal hlavu čo najvyššie a znovu odmerajte vzdialenosť. Zopakujte to trikrát po sebe a zistíte, že koňovi sa chrbát prakticky neprehýba ani nevykláňa. Ten pohyb cca 1 cm hore – dolu vyrába iba dlhý supraspinálny väz, tuk a koža. Všetky tie krásne dynamické oblúky, ktoré kreslia Paalman, Flade, Brookesmith, Santini, Dobeš, Klimke, Mickunas, Denoix, Pailloux a ďalší, podobne ako aj tie krásne obrázky bozkávajúcich sa spinálnych tŕňov v publikáciách Jacksona, Borelle, Strasser, Schöffmann a iných sú iba zhmotnené falošné predstavy autorov. Preto vidíte hlavne kresby a nikdy nie fotografie²¹, alebo iné reálne zobrazenia. Väčšinou trpia na chrbát kone, ktorým jazdci v dobrej viere „posilňujú“ chrbát lonžovaním na šambóne a ktorých jazdia dopredu a dole ešte predtým, ako kone zosilnejú v prirodzenej rovnováhe. Inými slovami chrbát najlepšie odrovnáte koňovi keď chcete od neho predčasne kampannú a nedajbože školnú rovnováhu. Ľudia sú zameraní na chrbát a neuvedomujú si, že chrbát sa prehýba hlavne hmotnosťou útrob²² a teda že popri chrbtových svaloch sú pre držanie chrbta potrebné aj brušné svaly, ktoré tieto útroby držia a tie sa najlepšie posilňujú cválaním v prirodzenej rovnováhe.

180. Takže pri rekreačnom jazdení nemusíte mať obavy, že váš kôň bude trpieť na chrbát a pokiaľ vám bude niekto tvrdiť, že keď koňa nepriuzdíte, „nezbalíte“, nebudete ho mať na kolmici, keď vás „nevezme na chrbát“ a keď ho nebudete jazdiť dopredu a dole, že mu ten chrbát zničíte, tak sa mu kľudne vysmejte. Trochu to súvisí aj s ďalším argumentom ľudí orientovaných na chrbát a jeho problémy, že bez priuzdenia nezoberie kôň človeka na chrbát. Kôň neberie totiž jazdca na chrbát ale na plecia²³. Kôň vyklenie chrbát hlavne prácou na kruhoch.

181. Záverom – jazdenie je iba jedno. Základy aj cieľ sú úplne rovnaké. Rôzne sú cesty od obsadnutého koňa po koňa jazdiaceho na myšlienku. Rekreačný jazdec nemusí ustrnúť na vození si zadku od krčmy ku krčme, ako som to už spomenul. Tiež si nemusí vystačiť s odporúčaným texaským westernovým jazdením. Môže rásť. Dokonca, pokiaľ je normálny, asi aj musí rásť. Môže dorásť do podoby špičkového kalifornského westernu alebo školného jazdenia. Nesmie s tým ale začať. Aj svojmu koňovi musí dopriať normálnu cestu. Cestu malých krokov.