Kôň ako symbol

Pri úvahách o použití koňa v liečbe, prevencii a rehabilitácii telesných ochorení, ale najmä duševných porúch, prípadne porúch správania nie je možné obísť tému psychológie vzťahu zvieraťa a človeka. Tá siaha ďaleko do histórie duchovna aj duševna. V tejto kapitole sa budeme venovať obrazu koňa vo vedomí človeka. To nie je možné bez historického exkurzu. Úloha zvieraťa vo vzťahu k človeku sa v dejinách mení. Z utilitaristického hľadiska kôň stratil pre človeka pôvodný význam potraviny a výrobného prostriedku. Napriek tomu vzbudzuje zrejmé emócie. Dnes podobne ako iné pet animals, slúži na obohatenie citového života človeka. To sa samozrejme dá využiť aj v liečbe. Pozitívne emócie, ktoré kôň vzbudzuje nemajú svoj pôvod iba v estetickom cítení súčasného človeka, lebo ich vyvoláva ako tvor evidentne krásny, ale siahajú aj hlboko do dávnoveku, keď sa formoval jeho symbolický a archetypický význam a význam ako znaku. Symbol a znak nie sú totožné.

Symbol je podľa encyklopedického slovníka znak so skrytým obsahom, alebo hlbším významom¹. Podľa iného prameňa² je symbol konkrétny predmet, ktorý sa používa na označenie nejakého abstraktného pojmu. Carl Gustav Jung³ trvá na striktnom odlíšení pojmov znaku a symbolu. Znak podľa neho má jednoznačný a konkrétny význam, kým symbol nemá jednoznačný význam. Teda podľa neho holubica je znakom mieru a nie jeho symbolom. V jeho psychológii sa za symbol považuje výraz obsahu, ktorý ešte nie je vo vedomí známy a pojmovo formulovaný. Naviac býva ešte podmieňovaný aktuálnym stavom vedomia.

Znak naproti tomu je symptóm. Na rozdiel do symbolu má jednoznačný a konkrétny význam. Jung poukazuje na časté zamieňanie pojmov znaku a symbolu na veľmi lapidárnom príklade falických snových symbolov, ktoré rozpracoval Freud. Falický symbol nereprezentuje výlučne iba membrum virile – mužský úd ako hovorí Freud, lebo aj membrum je symbolom. Penis je symbolom toho istého čo symbolizuje aj býk, osol, granátové jablko, jóni, cap, blesk, konské kopyto a pod. Teda symbolizuje síce nejasne ale zato zrejme niečo silné, tvorivé, produktívne, účinné, je to symbol plodivej sily. Primitívov ani našich predkov ktorí tento symbol použivali veľmi často, by ani nenapadlo zamieňať falus ako rituálny symbol s penisom – nástrojom na rozmnožovanie a produkciu slasti.

Aby sme sa mohli dotknúť príčin, súvisiacich so symbolickým významom koňa pre súčasného človeka, treba sa obzrieť poriadne za seba. Človek s koňom kráča po modrej planéte od samého začiatku svojej existencie. Cesta koňa je nepomerne dlhšia, plná slepých odbočiek aj priamych úsekov, na ktorých si jeho predkovia podávali vývojovú štafetu Do cieľovej historickej doby dorazili iba dva druhy. Európskeho divokého koňa Tarpana, stačil ešte homo sapiens – človek múdry – zničiť – v plnej tichosti a bez emócii, zato dokonale. Druhého – ázijského divokého koňa Převalského – sa s mimoriadnym úsilím podarilo zachrániť. (Volf 2002).

Vývoj koňovitých sa dá sledovať od eocénu, z času uprostred starších treťohôr, spred 55 miliónov rokov, kedy sa po amerických pralesoch preháňal prakoník nazývaný eohippus, veľký asi ako pes, až po pliohippa, ktorý vstúpil do štvrtohôr ako temer ustálená živočíšna forma. V tom čase sa chlpatý prapredok človeka ešte iba nesmelo vydáva na neľahkú cestu pána tvorstva⁴.

Väčšinu času v evolúcii človeka žili naši predkovia ako poľovníci a zberači. Pestovanie je veľmi mladý fenomén. Spôsob myslenia o zvieratách je podmienený evolučnou dedičnosťou životného štýlu lovca a zberača. Najstaršie formy nášho druhu – rody homo habilis a homo ergaster žijúci vo východnej Afrike pred 2,5 – 1,5 miliónmi rokov mali ďaleko väčšiu dôveru k mäsu vo svojej diéte ako predchádzajúci a súčasní hominidi, austrálopitékovia. Väčšinu tohoto mäsa však získavali ako pojedači zdochlín či dojedači odpadkov po iných mäsožravcoch, boli teda „mrchožrúti“ a nie poľovníci.

Asi pred 2 mil. rokmi sa druh homo rozšíril do Ázie a o niečo neskôr aj do Európy, kde nachádzajú archeológovia nového člena nášho druhu – homo erectus a homo heidelbergensis.. Zdá sa že títo včasní ľudia – poľovníci – zberači mali podobné znalosti o zvieratách, ako majú dnes austrálski aborigéni, bušmeni alebo inuiti. Potreba takýchto znalosti viedla k vývoju špecifických kognitívnych procesov v mysli pračloveka venovaného mysleniu o prírodnom svete.

Niekedy pred 200 000 rokmi či niečo skôr, sa objavil v Európe a Blízkom východe H. Neanderthalensis ako potomok H. heidelbergensis. Neandertálci boli fyziologicky adaptovaní na život v chladných podmienkach doby ľadovej v Európe.

Homo Sapiens sapiens sa vyvinul v Afrike niekedy pred 100 000 rokmi. Veľmi rýchlo sa rozšíril v starom i novom svete a brutálne skonkuroval ostatné hominidy, ktoré vyhynuli. Títo moderní ľudia, asi naozaj skutoční ľudia, boli veľmi zručnými poľovníkmi, používali oveľa väčšiu diverzitu zbraní a stratégií. Zdá sa pravdepodobné že práve vtedy sa začalo formovať ich antropomorfické myslenie. Považovali zvieratá za tvory, ktoré mysleli ako ľudia. Analogicky k súčasným primitívnym kmeňom sa dá predpokladať vznik totemických symbolov, t.j. že naši prapredkovia vnímali zvieratá ako svojich predkov.

Je zrejmé že v tomto čase sa rodí symbol. Akési „dôkazy“ však získavame podstatne neskôr. Z obdobia 15 – 20 000 rokov pred Kristom pochádzajú prvé vyobrazenia koní. Pračlovek zrejme verí, že obraz koňa mu pomôže zmocniť sa ho aj v skutočnosti. Archeologicky to možno sledovať najjasnejšie v hornom paleolite v Európe, kde sa dá predpokladať sociálny a duchovný vzťah so zvieratami. K najdramatickejším dôkazom patria jaskynné maľby z Francúzska a Španielska urobené na sklonku ľadovej doby pred 30 – 10000 rokmi. Početné rytiny maľby a plastiky vo Francúzsku (Lascaux, Miaux,), Španielsku (Altamira, El Castilio), v Taliansku (Grotta Paglicci) na Sibíri (Kapova jaskyňa, Šiškino). Tieto maľby neodrážajú iba bohatstvo etologických znalostí vtedajšieho človeka ale tiež úlohu, ktorú zvieratá hrajú čoraz viac v relígii a ideológii poľovníkov ľadovej doby. Je to viditeľné aj z pochovaných vecí v pohrebiskách, akými sú jelenie parohy, kančie kly a ozdoby urobené z dreva, zubov a kostí. Tiež máme prvé domnienky, že niektoré zvieratá boli skrotené a zaradené do sociálnych vzťahov s ľuďmi. Dramaticky sa to objavuje čoskoro po konci ľadovej doby medzi mezolitickými lovcami – zberačmi. Oni vytvorili prvé pohrebiskové cintoríny v ktorých sú pochované aj psy spolu s množstvom drobných predmetov. V Európe možno vysledovať rôzne formy semidomestikácií, napríklad prikrmovanie divých svíň aby sa zatraktívni ich pobyt blízko osád.

V čase pred 40 – 60 tisícimi rokmi, koncom staršej doby kamennej loví diluviálny pračlovek okrem sobov, turov a mamutov najčastejšie práve kone. Silou ani rýchlosťou sa človek nemohol týmto lovným zvieratám vyrovnať, o to viacej však mohol. vedel a chcel používať rozum. Počnúc jamami na zvieracích chodníkoch – prtiach – ktoré maskoval vetvami, cez rozličné pasce až po naháňanie koní k útesom, odkiaľ v panike padali do priepastí, kde sa dolámali a lovci ich dobíjali. Príkladom môže byť nález obrovského množstva konských kostí pod 350m vysokým bralom v Solutré – vo Francúzsku severne od Lyonu. Pod príkrou stenou skaly leží na obrovskej ploche 2,3 m vysoká vrstva konských kostí. Odhaduje sa že tam zahynulo až sto tisíc jedincov. Je to obrovský pomník koňovi ako zdroju živočíšnych bielkovín pre človeka.

Pokladá sa za samozrejmé, že dôvodom domestikácie zvierat boli ich úžitkové vlastnosti. Od najstarších čias ľudstva boli zvieratá pre človeka dôležité ako zdroj potravy, využíval ich ako dopravný a prepravný prostriedok, využíval ich jemnejšie zmysly pri love a obrane teritória, prípadne im prikladal náboženský význam. Že by ich choval iba pre obohatenie citového života sa považovalo za nepravdepodobné. Prvým domestikovaným zvieraťom bol pes, ktorý bol skrotený asi 30 – 12 000 rokov pred Kristom, po ňom to boli mačka a ovce (asi 10 – 9 000), neskôr kozy, ťavy rožný statok a osly(6000 r. pr. Kr), potom ošípané a hydina. V tom čase začali ľudia aj pestovať obilie.

Na ťahania a nosenie nákladov sa rožný statok využíval dávno pred koňom. Dokonca sú vyobrazenia, ktoré potvrdzujú že sa na ňom aj jazdilo. (Soška jazdca v Cabal Hüyüku v Turecku z r. 6200 pr Kr.⁵). Pred koňom sa priahali aj osly a poloosly. Koncom neolitu bol skrotený sob. Tiež sa na ňom aj jazdilo aj ťahal.

Domestikácia koňa podstatne zmenila ľuďom život. Predovšetkým získali dovtedy nepredstaviteľnú pohyblivosť, ktorá ich zbavila nevyhnutnosti zdržiavať sa prevažne na jednom mieste, pretože napr. boli závislí na zdroji vody. Využitie sily koňa nielenže uľahčilo ľuďom prácu, ale rozvinutím dopravy nevídane zväčšilo oblasť a rozsah ich pôsobenia a umožnilo im lepšie využívať pastviny. Čriedy koní uspokojovali aj množstvo ďalších životných potrieb ľudí – dávali im mlieko, mäso, kožu a dokonca aj trus ako palivo. Domestikácia koňa však ovplyvnila najmä duchovný život ľudí, vznikali celé kočovnícke a jazdecké kultúry, ktoré mali veľký dosah na beh ľudských dejín.

Najstaršie zmienky o koňovi ako domestikovanom tvorovi (nie ako o zdroji potravy) sú staré necelých 4 000 rokov a pochádzajú z Číny a Strednej Ázie. Z toho istého tisícročia sa nachádzajú aj nálezy potvrdzujúce domestikovaného koňa na sever od Čierneho mora a pri Kaspickom mori.

Prvé zdomácnené čriedy koní pozostávali iba z kobýl a žriebät. Žrebce sa nechovali, pretože boli agresívne a neznášanlivé. Mladé žrebčeky sa zabíjali na mäso, neskôr sa kastrovali. Ponechávali sa kobyly, ktoré sa časom stávajú matkami a produkujú mlieko.

Jazdu na zvierati objavil človek zrejme náhodou, keď si uvedomil. že štyri nohy sú výhodnejšie ako dve. Sledovanie čriedy z chrbta zvieraťa je jednoduchšie ako zo zeme. Kôň bol rýchlejší ako iný dobytok a človek veľmi rýchlo zistil, že môže čriedu obehnúť, viesť i poháňať z chrbta koňa lepšie ako z chrbta iného zvieraťa. Keď sa niektoré kmene naučili jazdiť na koňoch a používať ich na ťahanie, zvýšila sa rýchlosť cestovania a kmene mohli lepšie využívať na pasenie a iné účely oveľa väčšie územia čím stúpala ich konkurencie schopnosť, prestíž a schopnosť výbojov, čím získavali aj reprodukčnú výhodu.

Prvé správy o použití koní sa vzťahujú na ich ťažnú silu. Kôň sa priahal do dvojkolesových vozíkov, ktoré mali najprv plné kolesá, neskôr aj špice. V Tébách sa pri vykopávkach objavil 2,5 tisíc ročný voz, ktorý má kolesá so špicami.

Chov koní sa veľmi rýchlo rozvíjal v Perzii a Asýrii, lebo na úrovni chovu záležalo nielen hospodárske, ale aj mocenské postavenie jednotlivých národov.

Okolo roku 1700 pred Kristom sa začal kôň využívať ako vojenská sila. Kôň takto nadobudol medzi zvieratami výnimočné postavenie, temer na úrovni človeka.

Za bezpečný historický doklad o zdomácnení divokého koňa možno pokladať správu napísanú chetitským jazykom na piatich hlinených tabuľkách, ktoré sú uložené v orientálnom ústave v Berlíne. Ich vek sa odhaduje na 1500 rokov (14. storočie pr. Kr.) a preložil ich Čech, Bedřich Hrozný. Správa je známe medzi historikmi ako Kikkulišov text. Z textu je zrejmé, že onen Kikkuliš bol hlavným štolbom chetitského kráľa, pravdepodobne tabarnu Suppilulima, ktorého si tento nechal priviesť z ríše Mitanni , aby zaviedol na ten čas najmodernejšie metódy výcviku koní.

Pre Egypt boli Asýrski Hyksósovia úplnou pohromou, keď sa dovalili z Malej Ázie do krajiny na koňoch (1670 – 1870 pr. Kr.). V Egypte totiž v tom čase poznali iba oslov. Podmanili si Egypt na celé storočie. V tom čase nazvali kone „severné osly“. Vďaka Hyksom alebo Hyksósom sa však kone rýchlo udomácnili i v Egypte. Od tých čias sa sila vládcov v staroveku merala množstvom koní a bojových vozov. Kôň sa takto stáva aj reprezentačným zvieraťom. Viacej spoločníkom, ako sluhom svojho pána, ktorého – podobne ako dnešné mercedesy obchodníkov – často aj reprezentoval. Vidieť to podľa toho, že v správach z vojnových ťažení egyptských faraónov sú detailne menovaní nielen jednotliví vojvodcovia ale aj kone.

Neskôr Peržania úspešne bojovali s Asýrčanmi a Babylónčanmi, v čom im pomohli ich mohutné nisejské kone. Drobné asýrske koníky voči nim nemali šancu. Herodot o tom svedčí, že „Obrnení perzskí jazdci na svojich smrtonosných vozoch sú neporaziteľní a žiadny človek im nedokáže čeliť…“ Aj príslušníci perzskej aristokracie dokazovali svoje spoločenské postavenie vlastníctvom koňa, či koní. V 6. storočí pr. Kr. už súťažili medzi sebou v dostihoch na 11 km a hrali pólo. Odrazilo sa to aj v znakoch a symboloch perzskej mytológie. Verilo sa že Mithra, boh svetla a „pán širokých pastvín“ jazdil na voze ťahanom štyrmi nesmrteľnými bielymi koňmi, podkovanými zlatom a kŕmenými ambróziou…“

Starovekí Gréci neboli bohvieakými chovateľmi koní ani jazdcami. Bojové vozy sa v ich hornatej krajine uplatniť nemohli. Z obdobia antického Grécka sa nám však zachovali dve vzácne diela, ktoré komplexne pojednávajú o chove, výcviku a využití koňa pre potreby armády z pera chýrneho filozofa a historika Xenofóna (450-355 r. pr. Kr.) Sú to Perihippikés (o jazdectve) a Hipparchikos (Veliteľ jazdectva) Aj keď boli Gréci horší jazdci ako Asýrčania či Babylónčania je história starovekého Grécka históriou koní a históriou použitia koní pre šport.

Keďže Gréci a mýty v našom vedomí súznejú, preruším na chvíľu tok dejín a pristavím sa pri koňovi v mytológii.

Že vo vzťahu človeka a koňa nešlo len o úžitkovosť ale že mal pre človeka aj nesporný emočný význam vidno z historických výskumov. Zo staroveku sú to hroby keltských bojovníkov, ktorí boli pochovávaní so svojimi obľúbenými koňmi. Cisári sa dali vyobrazovať na koni alebo vo voze.

Viera ľudí v kone bola veľká. Boli dokonca považovaní za dôverníkov medzi kňazmi a bohmi. Kone boli chované v posvätných hájoch, aby sa z ich správania usudzovalo na budúcnosť. Najmä belúši boli obzvlášť schopní veštenia.

História zaznamenala množstvo povestí o vzťahu medzi koňmi a ich pánmi.

Vznešené postavenie koní v mytológii si môžeme ilustrovať na niekoľkých príkladoch: Hélios – boh slnka jazdil po oblohe s ohnivým štvorzáprahom, ktorý cez deň ťahali zlaté kone Apollóna. Eos, bohyňa rannej zory, prinášala každé ráno svetlo s konským dvojzáprahom. Boh vojny Ares jazdil na voze ťahanom štyrmi belúšmi a ohlasoval tak východ slnka. Bohyňa ženstva, manželstva a poľnohospodárstva Demeter sa zobrazovala s hlavou čiernej kobyly a kňažky v jej chráme mali titul „žriebätá“. Obzvlášť uctievané boli strediská chovu koní v Tesálii, zasvätené Poseidonovi. Poseidón boh mora bol podľa gréckej viery stvoriteľom koňa, stelesnením všetkých koní, ich bohom a pánom. Jazdil na voze ťahanom stvoreniami zvanými hippokampi, ktoré boli vpredu ako kone a vzadu ako ryby. V staroveku sa stal okrídlený kôň nielen symbolom rýchlosti ale aj sily a estetičnosti. Okrídlený Pegasos bol veľmi populárny. Bol vôbec prvým koňom, synom Poseidóna a morskej príšery Medúzy. Pomohol Bellerophontovi zdolať Chiméru, príšeru chrliacu oheň. Keď doletel na Olymp, nosil hromy a blesky pre nemenej populárneho Dia. Keď sa stal nakoniec koňom básnikov, stal sa nesmrteľným. Epona bola keltská bohyňa, patrónka chovateľov koní. Ani severská mytológia si v ničom nezadá s gréckou Slnko je zobrazované ako mohutný kotúč ťahaný koňmi. V dobe Vikingov mal kôň také význačné postavenie že si ho bral pán so sebou do hrobu. Sleipnir bol biely kôň s deviatimi nohami, ktorého dostal do daru boh Odin, otec všetkých nórskych bohov. Perzský hrdina Rustan zasa vďačí za svoje víťazstvá odvážnemu tátošovi menom Rukš. Neskôr v bájosloví možno sledovať známeho Gautháma Sidarthá – Budhu, ktorý mal zasa svojho obľúbeného koňa Kanthaka. Na tomto koni opustil princ svoje paláce a vydal sa po Indii hlásať svoju náuku. V neskoršom období sa aj prorokovi Mohamedovi dostalo cti, že jeho koňovi menom Al Borak nechala ľudová tradícia narásť ľudskú hlavu a krídla aby mohol svojho pána vziať do neba.

V starých gréckych bájach sa dozvedáme aj o prvom dostihovom podvode, ktorý urobil Pelopps aby získal ruku krásnej Hippodamie. Podplatil kráľovského vozataja Myrtilla a ten uvoľnil kráľovskému otcovi Hippodamie Oinomaosovi koleso na bojovom voze a tento sa potom v dostihu zabil. Od r. 776 pred Kristom sa už viedli listiny víťazov Olympijských hier.

Alexander Veľký vošiel nielen do histórie ale aj mytológie na svojom žrebcovi menom Bukefalos. Bol to vraník s bielou hviezdou na čele, ktorého kúpil jeho otec Filip Macedónsky v r. 343 pr. Kr. za obrovskú sumu, ale kôň bol taký divoký že sa nedal ani osedlať. Podľa proroctva sa ten, kto ho zvládne stane kráľom. 12 ročný Alexander si všimol že sa kôň bojí vlastného tieňa, preto ho postavil tvárou k slnku a vyšvihol sa naň. Odvtedy na ňom prešiel všetky svoje ťaženia, aby sa s ním rozlúčil v Indii, kde bol v bitke proti indickému kráľovi Porovi v r. 327 pr. Kr. na rieke Hydapes Bukefalos zranený a zahynul. Alexander ho dal pochovať s vojenskými poctami, postavil mu tam pomník a založil na tom mieste mesto, ktoré nazval podľa svojho koňa Bukefala.

Vráťme sa však od mýtov k histórii.

Staroveký Rím bol na tom s využitím koní spočiatku ešte horšie ako Grécko. Kone mali hlavne reprezentačný význam, patrili k aristokracii. Používali sa na poľovačky, v cirkuse, na dostihy a ako dopravný prostriedok. V armáde k významnejšiemu použitiu koní dochádza až po Púnskych vojnách, kedy tvoria jazdci väčšinu armády. Príkladom extrémneho poľuďšťovania koní je rímsky cisár Caligulla, ktorý navrhol v 1. storočí po Kr. senátu aby jeho osobného žrebca Incitata menoval konzulom, a keď ho zasnuboval s kobylou Penelopu, zúčastnil sa tohto obradu celý senát⁶.

Koniec staroveku videl mongolské a hunské nájazdy, kde mená Džingischána, Tamerlána, Atillu nebolo možné oddeliť od koní, ktoré ich Áziou a Európou niesli k vzostupu i pádu a nás preniesli zo staroveku do včasného stredoveku.

U starých Galov bol kôň uctievaný ako symbol slnka a stal sa preto obetným zvieraťom.

Skutočnou chovateľskou perlou a kolískou najušľachtilejšieho koňa sa stal Arabský polostrov. Podnetom boli jednak Mohamed, ktorý v mnohých súrach koránu pobáda svojich verných k láske ku koňom a jednak praktická potreba rýchlych presunov pri islamskej expanzii na prelom e 6. a 7. storočia po Kr. Starostlivosť o kone a hospodárenie s nimi sa preto vtelilo do hadítu – tradičných príkazov prorokových „kto kŕmi kone pre víťazstvo náboženstva“ hovorí prorok „ poskytuje bohu nádhernú pôžičku“. V islame sa kôň nazýva najväčším požehnaním, najvyšší prospech a odmenu na tomto svete.

Aj neskorší stredovek napomáhal rozvíjať symbolickú hodnotu koňa. Tisícročný vývoj stredovekého obdobia charakterizuje rytierska doba. Postava rytiera symbolizuje jazdca tak výrazne, že rytieri a jazdci neodlučiteľní. Stredoveké využitie koní bolo vo vojenstve, v turnajových hrách, hospodárskom využití a v ceremoniáli. Tu sa po stáročia vytvárala aj etika, ktorá je na mnohých úsekoch chovu koní viditeľná doteraz.

Od rytiera sa požadovalo sedem cností: viera, nádej, kresťanská láska, spravodlivosť, chytrosť, sila a striedmosť. Za smrteľné hriechy sa považovali nestriedmosť v jedle a pití, hýrenie, lenivosť, pýcha, lakomstvo, závisť a zloba. Vo výchove mladého rytiera sa veľký dôraz kládol na zaobchádzanie s mečom, oštepom, kopijou, na jazdenie na koni a zdatnosť na honoch. Čo sa týka hipologickej zdatnosti, rytier musel zvládať nielen jazdecké umenie, ale aj chovateľskú odbornosť. Rytier si musel svojho turnajového a bojového koňa sám prejazdiť, mal ho kŕmiť aj ošetrovať, často si ho sám aj podkúval, ale mal prinajmenšom pri podkúvaní asistovať. Pri pasovaní na rytiera, získaval tento ostrohy, ktoré symbolizovali zrelosť a nezávislosť.⁷

Stredovek bol dlhší a zložitejší a o úlohe koňa v stredoveku bolo popísané hodne. Jednotlivé historické epochy posilňovali a kultivovali to čo bolo v dávnoveku vybudované a zabudované do kolektívneho nevedomia. Koniec stredoveku, renesancia a baroko so svojou dokonalou kultiváciou pohybu koňa v klasickej drezúre, 18. storočie so vznikom dostihov a anglického plnokrvníka, 19. storočie so svojimi kovbojskými tradíciami, pošta, pony expres atď.. atď. sú toho dokladom.

Nie je našim cieľom detailne preberať históriu vzťahu človeka a koňa. Tento – na vyčerpanie poslucháčov dostatočný, ale na vyčerpanie látky príliš krátky – historický exkurz sme urobili preto aby sme poukázali na úžasný strategický, hospodársky mocenský a reprezentačný význam, ktorý kôň u našich predkov mal aby sme pochopili súčasné determinanty vzťahu človek – kôň.

Kôň hoci je temer najmladšie domáce zviera, si napriek tomu svojimi výnimočnými vlastnosťami získal v procese svojho spolužitia s človekom výnimočné postavenie. Kedy, prečo a ako sa stal kôň symbolom je ťažko určiť. Tiež sa možno iba domnievať prečo sa nestalo podobným symbolom iné zviera na ktorom sa jazdilo a ktoré ťahalo náklady. Vychádzajúc z krátkeho prehľadu histórie a zo súčasného stavu to boli práve tie jeho vlastnosti, ktoré ho odlišovali od soba, rožného statku a oslov. Boli to hlavne sila v kombinácii s rýchlosťou a obratnosťou zarámované do estetického zovňajšku. Tie ho urobili podstatne účinnejším a impozantnejším pomocníkom človeka ako boli iné zvieratá. Vlastník koňa bol teda v konkurenčnej výhode voči nevlastníkovi, čím vzbudzoval obavy, rešpekt i závisť preto, lebo človek v sedle znamená niečo viacej ako človek, ktorý sa pohybuje peši.

Jednoducho povedané, kôň má v sebe skoncentrovaný obrovský a veľmi široký symbolický význam. Toto sa odráža v kultoch, povestiach, bájach, mýtoch a legendách, v symboloch a totemoch, v poverách a prísloviach, ktoré sú súčasťou nášho kultúrneho dedičstva.

Z psychoanalytického hľadiska kôň okrem jeho prvoplánového chápania, ako znaku sily, symbolu strategického, hospodárskeho a reprezentačného postavenia ešte vyjadruje aj archetypicky symboliku ženy.

Podľa Junga je kôň archetypom vo folklóre aj v mytológii veľmi rozšíreným. Ako zviera nezastupuje ľudské psyché ale to čo je podľudské, animálne a teda nevedomo psychické. Preto bývajú kone vo folklóre jasnozrivé. Počujú čo iní nepočujú, vedia hovoriť, často majú krídla. Ako zvieratá, ktoré nosia bremená majú blízky vzťah k archetypu matky. (Valkýry, ktoré nesú mŕtveho hrdinu do Walhaly. trójsky kôň…) Kôň sa nachádza pod človekom a ako taký predstavuje brucho a svet pudov, ktoré odtiaľ vystupujú. Kôň je dynamis a vehiculum, unáša človeka ako pud, ale rovnako ako pudy podlieha panike, lebo mu chýbajú vyššie vlastnosti vedomia. Súvisí s mágiou, teda iracionálnym, kúzelným účinkom; najmä čierne kone ohlasujú smrť⁸. Symbolicky sa teda približuje archetypom jungovskej Veľkej matky, či Bieleho starca.

Vzhľadom k cca 6 000 ročnému spolužitiu človeka a koňa je tento vzťah zakomponovaný do hodnotového systému ľudí a na emocionálnej úrovni ho stále vidieť.

V hippoterapii v užšom slova zmysle slúži jeho symbolický význam ako motivačný činiteľ, v pedagogicko – psychologickom jazdení – sa jeho symbolický význam uplatní priamo terapeuticky a v športovom jazdení handicapovaných sa jeho symbolická poloha skonkrétňuje.

Kôň teda nie je iba nositeľom oného trojdimenzionálneho pohybového impulzu. To by ho vedeli nahradiť v dnešnej dobe jednoduché, lacné, počítačom riadené mechanické trenažéry. Všetci čo pracujú v oblasti hippoterapie vedia, že kôň je popri tomto mechanickom účinku, ešte nositeľom ďalších terapeutických faktorov, a jedným z nich je popri psychologickom, bioenergoniformačnom vplyve na pacienta či klienta aj význam koňa ako symbolu.

1. Brown O.J.: Establishing Therapeutic Riding for the Disabled and Animal Assisted Activities As Internationally Recognized Professions. 8^th International Conference on Human Animal Interactions, The Changing Roles of Animals in Society, Prague 10-12 September 1998

2. Copeland – Fitzpatrick Jane: A Conceptual Framework For the Practice of Hippotherapy. 8^th International Conference on Human Animal Interactions, The Changing Roles of Animals in Society, Prague 10-12 September 1998

1. Renker L.: Therapeutic Riding. St Andrews. Http://www.sapc.edu

2. Rowan A.N.: A Personal Perspective of Past Progress and Future Trends in Research on Human Animal Interactions, 8^th International Conference on Human – Animal Interactions, Prague 10 – 12. September 98

3. Scheidhacker M.: Psychotherapeutische Reiten zwischen Medizin, Psychologie, Pädagogik und Sport.In Scheidecker M:“Ich täumte von eninem weisen Schimmel, der mir den Weg zeigte…”W.Bender, M.Scheidecker, BKH Haar 1998

4. Scheidhacker M. The Horse – Real Relational Object and Archetypal Symbol. In: Therapeutical Riding in Germany. Selected Contributions from the Special Brochures of the DKThR, September 1998

7. Webster´s New Riverside University Dictionary, The Riverside Publishing Company, 1984