Nie som filozof ani estetik, napriek tomu umenie vnímam a mám o ňom nejaké predstavy, s ktorými sa s vami podelím. Umenovedci by asi s mojimi názormi nesúhlasili, lebo vychádzam zo svojho povolania psychiatra a dívam sa na to psychologicky. Teda interpretujem svoj uhol pohľadu na pojem jazdecké umenie.

Poznám kultúrnych aj kultivovaných intelektuálov, ktorí považujú pojem jazdecké umenie za oxymoron. Na ich postojí sa zrkadlí môj vzťah k modernému výtvarnému umeniu. Nie som dostatočne vzdelaný, aby som rozličné inštalácie pochopil. Podobne ako nie je onen spomínaný intelektuál dostatočne vzdelaný, aby pochopil pojem jazdecké umenie.

Môže byť teda jazdenie umením?

Človek sa o.i. líši od zvierat tým, že má vyvinuté tzv. vyššie cítenie. Engels vo svojom diele o poľudštení opice síce o.i. tvrdil. že človek sa stal človekom, keď sa naučil používať jeden nástroj na výrobu iného nástroja, ale to by v tom prípade by bola väčšina primátov a niektorých havranovitých vtákov ľuďmi, lebo to dokážu. Ľudoop si vie pomocou nástroja zhotoviť ďalší nástroj. Čo však nevie a nikdy neurobí, že by si ho ozdobil. Človek chce, potrebuje, aby bol nástroj nielen účelný ale aj pekný. To je typicky ľudská vlastnosť. Teda človeka o.i. charakterizujú spomínané vyššie city – sociálne, etické, intelektuálne a estetické. Estetické city predstavujú u človeka zmysel pre krásu, pre krásno. Čím má človek diferencovanejšiu osobnosť, tým má vyvinutejšie aj vyššie city. Zmysel pre krásno je možné uspokojiť pasívne aj aktívne umením. Umenie je teda typický ľudský prejav tvorivej schopnosti a je vysoko individuálne. Pri umeleckej činnosti sa cieľavedomo buď vytvára krásno alebo sa z menej pekných činností, vecí či dejov alebo funkcií, robia krajšie. Dobrý umelec sprostredkuje svojim dielom transcendentné krásno svojim recipientom. Cíti to ako potrebu vyjadrenia. Výtvarnému umelcovi nepostačuje ovládať techniku kresby, maľby grafiky. Musí dať svojmu dielu pridanú hodnotu. Podobne aj v hudbe, bezduchý interpret bude síce platný hráč v orchestri ale ako sólista neoslní. Darmo bude do detailu ovládať teóriu kompozície, kontrapunktu, hudobných foriem a pod, bez onej „božej iskry“ umelcom v pravom slova zmysle nebude. Preto sa aj v bežnom jazyku odlišuje poeta, básnik od veršotepca, kresliar od výtvarného umelca, kamenár od sochára, a tiež nikto neoznačí mažoretky za baletky ani pesničkára za speváka a pod. Asi sa zhodneme na tom, že je veľmi široké spektrum ľudí, ktorých možno označiť za umelcov. Od jednoznačných géniov, čo akoby proti svojej vôli chŕlia umelecké diela, a ich zdroj označujú sami ako transcendentý, pochádzajúci z onoho niečoho, čo je mimo nich, až po treťo a štvrtotriednych lovcov inšpirácie z kalných vôd alkoholu, drog, psychedelík a nižšej emotivity. Často sa hovorí o objavovaní krásy skrytej v prírode, v nás samých, vo veciach, ľuďoch, živočíchoch, zvukoch. To sú tí, ktorí tvoria. Oproti nim stojí  človek, ktorý prijíma umenie, sýti ním svoju potrebu umenia, uspokojuje svoje estetické cítenie. Cíti potrebu obklopiť sa krásnom. Recipient, prijímateľ, nedajbože konzument. Tu vidieť možno ešte širší diapazón ako u tvorcov.

Zmestí sa do takto pochopeného pojmu umenie aj jazdenie na koni? Kôň je sám o sebe dostatočne estetický, krásny, na tom sa zhodne väčšina ľudí. Môže v súlade s človekom byť krajší? Pluvinel v r. 1623 napísal, že kôň musí mať z jazdenia radosť, ináč sa ladnosť nedá dosiahnuť. Müseler v r. 1953 povedal. že konečným cieľom drezúry je dokonalá harmónia medzi jazdcom a koňom, teda krásno. Na koňovi má byť vidieť že sa cíti dobre a na jazdcovi nemá byť vidieť ako ťažko sa k tomu dopracoval. Jazdeckému umeniu je azda najbližšie tanečné umenie, v ktorom sa kultivujú tvorivé schopnosti človeka vyjadrené pohybom. Vulgárne povedané ide o spojenie telocviku s estetikou. Pri tanci však nepostačí estetická kultivácia pohybu sama o sebe. Musí byť esteticky zladená s hudbou, ktorá má rytmus. Nuž a ako v každom umení, aj tanečnom môžu byť jeho úrovne rôzne. Od najnižších, najvulgárnejších, neatakujúcich vyššie city, až po tie geniálne. Podobne aj pri jazdení vstupuje do hry náš partner, ktorý na rozdiel od partnerky v tanci, si svoje partnerstvo nevybral. Dlhými rokmi prijazdovania, učenia, výcviku a školenia sa dopracoval do stavu, v ktorom vie na nepatrné pokyny jazdca urobiť to, či ono, so svojimi nohami či telom. Xenfón cca 400 rokov pred Kristom napísal: Ak však naučíte koňa ísť s ľahkou rukou na zubadle, aby si držal svoju hlavu pekne vzpriamenú so zaoblenou šijou, dostanete ho do postavenia, ktoré oslavuje samotné zviera a z ktorého má radosť. Bude to to isté potešenie, ktoré vidieť na koni, keď sa otočí uvoľnene a beží sa pridať ku iným koňom, špeciálne ku kobylám. Aj vtedy drží svoju hlavu hore, tak vysoko ako len môže, zaoblí svoj krk do najoduševnelejšieho štýlu, dvíha si nohy v slobodnej akcii a zodvihne chvost. Keď ho človek dostane pomôckami do postavenie v ktorom predstiera celé toto pyšné, imponujúce správanie a vznešenosť, ktorú ukazuje sám od seba keď sa predvádza z vlastnej vôle, zistíte, že tak rád jazdí, lebo prezentuje veľkolepý vzhľad, a nielenže vyzerá ostražito, ale takým aj je.

Jazdec, ktorý s citom formuje svoje zviera k jeho krajšej podobe, tvorí. Jazdec, ktorý kultivuje pohyb svojho koňa aby bol elegantný, tvorí. Krása nemusí (a asi ani nemôže) byť dokonalá, ale umenie k nej smeruje. Remonta zaradená do výcviku, a kôň po troch rokoch prípravy vo Viedenskej vysokej škole jazdeckej, sú dva rôzne zvieratá. To druhé je nesporne krajšie. Nielen pod sedlom, ale aj vo voľnosti, v ohrade. Podobne aj pod sedlom sa má kôň pohybovať v dôsledku prijazďovania a školenia elegantnejšie.  Žiaľ častejšie vidieť ako jazdec s koňom bojuje, miesto aby bol pohľad na nich krásny. Iba málo vrcholových jazdcov sú umelci, Väčšinou sú iba športovci. Často vidieť „umelcov“ na nižších úrovniach, u ľudí, ktorí jazdia pre radosť a nie pre športové výsledky. Vidno, ako sa so svojim spokojným koňom, postupne menia na tancujúch kentaurov. Človek dáva koňovi ideu, smer, zmysel, kôň dáva človeku svoju silu a obratnosť. Aj na vrcholovej úrovni vidieť skutočné jazdecké umenie viac u ľudí, ktorí sú síce profesionáli, ale nie športoví. Skôr ich vidno niekde v show ako na športovom kolbišti. Takáto dvojica dokáže sprostredkovať divákovi krásu, uspokojiť jeho estetické potreby, ergo ich jazdenie je umením. Poučený divák vie jazdecké remeslo (ktoré je predpokladom jazdeckého umenia) bez onej pridanej hodnoty, od skutočného jazdeckého umenia odlíšiť a umenie oceniť. Preto môžeme hovoriť o jazdeckom umení aj bez natískajúcej sa paralely s tancom. Teda z napísaného je zrejmé, že jazdecké umenie má svoje právo byť na slnku a že podobne ako iné umenia sa môže pohybovať od pokleslého až po geniálne, špičkové. (Tak  ako v každom umení môžu byť aj v  jazdeckom umení, jeho bezcenné napodobneniny a gýče). Aby bol divák schopný vychutnať jazdecké umenie, mal by poznať abecedu: https://www.youtube.com/watch?v=MpyO3B5dHmQ&t=118s. Potom bude určite ináč vnímať takéto vystúpenie: https://www.youtube.com/watch?v=O8QAfXYKCEY.