97. Ku pomôckam všeobecne počítame:

(tučnou kurzívou sú označené pomôcky, ktoré môžu byť primárne)

1. Pomôcky zvukom

1.1. Zvukové podnety všeobecne

1.2. Povely

2. Pomôcky oťažami:

2.1. Priama oťaž

2.2. Kontrolujúca oťaž

2.3. Nepriama oťaž

2.4. Podporujúca oťaž

3. Pomôcky holeňami

3.1. Holeň poháňajúca

3.1.1. Holeň zvyšujúca ruch v danom chode

3.1.2. Holeň meniaca nižší chod na vyšší

3.2. Holeň obmedzujúca

3.2.1. Holeň varovná

3.2.2. Holeň vyvolávajúca bočný pohyb.

4. Pomôcky sedom (hmotnosťou)

4.1. Zadržujúca

4.2. Poháňajúca

4.3. Signalizujúca

4.4. Pravoľavá

5.Tzv. umelé pomôcky:

5.1. Ostrohy

5.2. Bič

Zvukové pomôcky

98. Sú tréneri, ktorí vehementne odsudzujú používanie zvukových pomôcok a vedia to celkom vymakane zdôvodňovať. Jedným z nich je aj Parelli. Ich dôvody poznám a samého ma uráža keď vidím jazdca, ktorý neustále niečo svojmu koňovi hovorí, pokrikuje na neho, stále na neho mlaská, cmuká, popiskuje a nedajbože huláka. Ich negatívny dopad ilustrujem v ďalšom texte (I/100)Zvukové pomôcky treba používať s rozvahou a čím ďalej tým menej. Treba ich používať ako maškrty. Úsporne.

99. Za všeobecné zvukové pomôcky sa považujú rôzne cmuknutia, mľasknutie jazykom, tiché pískanie, nejaké tie jednoslabičné slovká „no, no, no“, „ale, ale“ ; „ššš“; „cccc“ a pod… Sú asi dôležitejšie pre človeka ako pre koňa, pokiaľ sa však používajú štandardne pre rovnaký požadovaný výkon, môžu byť užitočným pomocníkom, lebo sa stávajú signálom. Napríklad, keď koník spomaľuje na lonži klus, tak mu vodič rytmicky mľaská jazykom aby ho udržal v takte. Kôň sa na tento zvuk napodmieňuje a v sedle, v tej istej situácii mu to pomôže pochopiť poháňajúcu funkciu holene. Keď sa kôň vychytí na lonži bežať, môže ho vodič upokojovať tichým pískaním. Takéto chlácholenie, pokiaľ je naň koník napodmieňovaný pomôže aj v sedle pochopiť zadržujúcu funkciu oťaže. Všeobecne vyššie tóny pôsobia povzbudzujúce, nízke upokojujúco. U celkom mladej remonty veľmi pomáha keď sa na ňu stále hovorí. Najmä ak jej z nejakých dôvodov zmiznete z očí (napr. nasadnutie). Dôležité je použitie hlasu na vyjadrenie súhlasu a nesúhlasu s konaním koňa (I/182-190).

100. Povely sú už konkrétne vyjadrenia nášho priania- majú signálny význam a preto nepatria svojou povahou medzi primárne pomôcky. Preberieme si niečo o nich preto, lebo inde na to nebude miesto. Treba zdôrazniť, že žiadny kôň nerozumie ľudskej reči a práve tak ho môžem naučiť na povel „Hou!“ nacválať, ako na povel „Cval!“ stopnúť. Pri práci zo zeme – ako budete neskôr čítať – sa u koňa na tieto základné povely – signály – vypracúvajú podmienené reflexy. Povelov je málo. Užitočné je aby kôň po práci zo zeme vedel na slovný povel vykročiť, naklusať, nacválať, prejsť z cvalu do klusu, z klusu do kroku, zastaviť a zacúvať. Potom by mal poznať jeden zakazujúci povel (III/182-190) a povel znamenajúci pochvalu. Je jedno aké slová si zvolíte pre ten, ktorý výkon. Dôležité je že tie slová musia mať aj rovnakú intonáciu. To isté slovo vyslovené inou intonáciou, znamená pre koňa dva rôzne signály. Je zvykom, že povely vyžadujúce pohyb a zakazujúce povely sú vyslovované vo vyššej a razantnejšej intonácii (feldwebelstimme) a povely slúžiace na prechod do pomalšieho chodu a chváliace povely majú byť vyslovované v nižšej intonácii a pomalšie, predĺžené. Napr. keď budete chcieť aby kôň, ktorý kráča krokom naklusal, „vyšteknete“ vyšším hlasom „Kluss!“. Keď budete chcieť aby prešiel z cvalu do klusu zašomrete hlbším hlasom „Klúúús“. Pre koňa to budú dva rôzne povely pre dve rôzne činnosti. Keď kôň robí niečo čo nechcete aby robil, razantne ho oslovíte „Nie!“ (alebo „Fuj!“ či iný zvolený ale stále rovnaký povel). U dobre vedeného koňa stačí ostrá intonácia na zamedzenie nevhodného správania- Tiež dobre poslúži ako averzívny podnet. To isté platí aj o pochvale, ktorá je veľmi dôležitá, najmä keď kôň sám si nie je istý, že robí to, čo od neho požadujete. Zakazujúci hlasový podnet nahradí spoľahlivo bič a pochvala nahradí maškrtu. O podmieňovaní sme sa zmieňovali, ale nikdy nie je dosť opakovania, že najprv musí zaznieť podmienený podnet – teda povel a až potom podnet nepodmienený, teda donútenie alebo odmena. Príklad: kôň žerie trávu, keď má na nás dávať pozor. Najprv povel „Nie!“, potom ľahký kopanec do pysku. Najprv povel „Cval!“ (alebo „Hop“ či niečo iné) a vzápätí úder bičom za pätami koňa. Najprv pochvala „Dóóóbrý koníček“ a potom maškrta.

101. Príklad ako sa dá zvukový povel zneužiť a ako nepriaznivo môže jeho zbytočné používanie vypáliť: Bolo to pradávno, v hlbokom socializme a ja som bol mladý. Jedna moja známa – budeme jej hovoriť Hela, si obsadla a prijazdila v jednom z bratislavských jazdeckých oddielov pekného ryšiaka. Drela okolo neho vo dne v noci. Keď na miestnom parkúre ukázal aký má skokový talent, a jeden z miestnych politických funkcionárov, ktorý tam chodil jazdiť si ho odskúšal, vedenie klubu sa mu ho rozhodlo predať. Hela bol z toho nešťastná, lebo videla v ňom svoju športovú budúcnosť. Všimli sme si že onen potentát vždy pred každým skokom zvolal na tohto koníka „hop!“. Na tom sme postavili svoju tajnú stratégiu. Bola trochu riskantná, ale čo človek pre kamarátku neurobí. Postavili sme malý krížik, ja som sa postavil za blendu a ihneď ako Hela zvolala 7 m pred prekážkou „hop“ vyskočil som spoza blendy s otvoreným dáždnikom. Samozrejme ariozny koník šticol. Potom šla druhýkrát, nezavolala na koňa a on, síce veľmi nedôverčivo, ale akosi sa cez krížik dostal. Druhýkrát už išiel s istotou. Tretíkrát na neho zasa zavolala „Hop!“ a bol som tam ja, aj s otvoreným dáždnikom. Toto sme robili asi týždeň a občas si namiesto Hely sadol na koňa niekto iný, ktorý bol zasvätený do prípravy koňa. Skončilo to tak ako som očakával. Akonáhle sa na koníka zavolalo pred skokom „Hop!“ tak mu vrástli nohy do zeme a nič by ho cez tú prekážku nedostalo. Potom prišiel onen mladý pán (či súdruh) a po polhodine nadávania stratil o koníka záujem. Koník sám, nám určite tých pár rán bičom, čo od neho vyfasoval odpustil, lebo mal pred sebou peknú budúcnosť s novou majiteľkou, ktorej koníka za babku predali lebo bol pre klub nepoužiteľný. Nie je to pekný príbeh, ale poukazuje na to, že kôň sa dá skutočne naučiť na hocičo.

Pomôcky oťažami

102. Oťaž je najdôležitejším komunikačným kanálom medzi jazdcom a koňom, bez ohľadu na to, k čomu je v konečnom dôsledku pripevnená¹. Na jednej strane určuje koňovi smer a do istej miery aj spôsob pohybu a na druhej strane mu určuje postavenie a držanie jeho hlavy. Koľko je trénerov, škôl a školičiek, toľko je aj terminológií. Čo sa týka polohy a smeru pôsobenia oťaží budem používať Parelliho terminológiu, lebo má svoju vnútornú logiku, ktorá je trefnejšia ako iné terminológie vrátane klasickej a v tejto časti príručky ho budem kopírovať, imitovať, alebo si brať z neho vzor. Pokúsim sa však poukázať aj na iné terminológie. Čo sa týka samotného pôsobenia oťaží musím sa uchýliť k neologizmom, teda k pojmom, ktoré sú síce používané ale zadefinujem k nim svoju vlastnú interpretáciu. V tomto zmysle môže oťaž, ako primárna pomôcka, pôsobiť štyrmi spôsobmi – priamo, kontrolujúco, nepriamo a podporujúco. Z hľadiska samotného pôsobenia rozlišujem oťaž zahodenú, pôsobiacu v tzv. pasívnom priľnutí, vydržujúcu a zadržujúcu. Kontrolujúcu oťaž z repertoáru primárnych pomôcok vypustíme, lebo nemá ďalšiu náväznosť v sekundárnych pomôckach. Podobne sa na tomto mieste nebudem zaoberať funkciou oťaží pri formovaní postavenia hlavy a krku koňa. Všetky pomôcky oťažou môžu byť použité ako vnútorná, či vonkajšia pomôcka oťažou a všetky môžu byť v rozličnom stupni rôzne kombinované. (II/159-180; V/15-58; 83-105). Znovu – v rámci koncentrickej dynamiky – si treba uvedomiť, že základné rozdelenie pôsobenia oťaží predstavuje písmenká, ktoré sa neskôr budú skladať do slov.

103. Chris Irwin² tvrdí, že kone v stáde si nikdy neurčujú smer ktorým majú bežať, že si vysvetľujú iba to, akým nesmú. Plne sa s týmto názorom nestotožňujem, lebo kone radi nasledujú vedúcu kobylu, ktorá im priamo určuje smer, ktorým sa majú pohybovať. Jeho teória však vychádza z toho, že oťažami sa väčšinou koňovi vysvetľuje to, kam nemá ísť. To je práve to, čo sa týmito primitívnymi pomôckami robí. Väčšina primárnych pomôcok je postavená na tom, že kôň ustupuje väčšiemu či menšiemu tlaku. Inými slovami poprie svoju prirodzenosť tlačiť sa proti tlaku a dotyk berie ako signál, ktorý ho informuje, že tam odkiaľ pôsobí tlak je cesta zaťatá i keby sa mu tam žiadalo dostať. .

Priama oťaž

Synonymá: otváracia oťaž – opening rein, richtungsweisender Zügel klasického jazdenia³; 1. pomôcka oťažou Paalmana a Dobeša, )

104. Priamo pôsobí oťaž tým, že „ťahá“ koňa za sebou. (Obr.5. a, b). Jej pôsobenie je na zóne dva – na vonkajšej strane hlavy, alebo huby koňa. T.j. keď pôsobíte silou smerom doprava, koňa to tlačí prostredníctvom ohlávky (alebo iného bezzubadlového uzdenia) na ľavej strane hlavy, prípadne prostredníctvom zubadla na ľavom kútiku huby, pričom sa mu zubadlo posunie po jazyku z jednej strany na druhú. (preto musí byť zubadlo opatrené zariadením, ktoré znemožní pretiahnutie zubadla hubou koňa. K tomu slúžia rôzne spôsoby a ako absolútne nevhodný vidím nánosník, potom nasledujú gumové krúžky – ako menej vhodné opatrenie z použiteľných, kolíkové zubadlo – ako vhodnejšie, alebo ak použijete bežné krúžkové lomené zubadlo, tak toto musí byť opatrené podbradným remienkom – ako najvhodnejším opatrením). Kôň tomuto tlaku, vďaka predchádzajúcemu cvičeniu „horúcimi prstami“ (II/78-102), dobre rozumie. Teda keď je vyvíjaný tlak na ľavú časť hlavy (tým, že ťaháte ohlávku oťažou doprava), ustupuje tlaku a pohybuje sa doprava. Dá sa to povedať aj tak, že pri použití priamej pravej oťaže koňovi hovoríte tlakom na ľavú stranu hlavy, že tadiaľ cesta nevedie a teda pokiaľ sa chce niekam pohybovať, mal by sa sa vybrať doprava.

105. Priamou oťažou jazdec koňovi ovplyvňuje predok, pretože pôsobí na zóne II. Lepšie povedané ovplyvňuje rovnostrannú hrudníkovú končatinu. (II./161 – 172) Tá sa totiž dá obvykle do pohybu prv ako kontralaterálna. Teda: priamou oťažou ovládate rovnostrannú (vnútornú, homolaterálnu) hrudníkovú končatinu. Pri prvých krokoch v prejazďovaní priama oťaž „otvára a ukazuje cestu“. Pojem otváranie dverí či ukazovanie cesty je samozrejme skôr mnemotechnická (pamäť podporujúca) pomôcka slúžiaca príprave jazdcov, ale v skutočnosti koňovi nič neotvára. Irwinovými slovami vyžadujete pohyb dopredu, tlakom na vonkajší (v našom príklade ľavý) kútik alebo časť hlavy mu však ukazujete, že tadiaľ cesta nevedie. Aby to bolo pre koňa pochopiteľné, na samotnom začiatku imitujete aj v sedle vodidlo či lonž. Rukou držiacou oťaž, ukážete do smeru cesty, teda úplne upažíte. Pritom otočíte zápästie tak, že malíček sa dostane hore (čo bude mať svoje koncentricko – dynamické dôsledky). Súčasne koňa od nuly začnete ťahať do daného smeru. Týmto ťahom vlastne žiadate jeho prednú vnútornú nohu aby ustúpila a tým naštartovala krokový nohosled⁴. Keď kôň vykročí daným smerom, okamžite oťaž povolíte. Ruka je ďaleko od stredu koňa. Má to aj ten význam, že vaša ruka sa dostane zo slepej zóny do zorného poľa koňa a ten z laterálneho lonžovanie vie nasledovať ukazujúcu ruku. Mladý koník pravdepodobne nebude ohýbať pri tomto cvičení veľmi krk, čo nakoniec ani nie je žiadúce. Pokiaľ dôjde ku laterálnej flexii, tak sa udeje hlavne v časti krku pred kohútikom. Hovoríme, že kôň sa ohýba na pôsobenie priamej oťaže v kohútiku.

Nepriama oťaž

Synonymá: priamo zadržujúca oťaž, rein of direct opposition, verwahrender Zügel⁵

106. Nepriama oťaž robí bočné ohnutie (laterálnu flexiu) krku, pričom kôň rotuje hlavu aj vo väze. (Obr.6 a,b). Nepriama oťaž tým, že ohne krk, pôsobí na kontralaterálnu⁶ panvovú končatinu. Ruka jazdca pri použití nepriamej oťaže, na rozdiel od priamej oťaže, smeruje do stredu tela jazdca – k spone opaska. (II./177 – 179). Z toho vyplýva aj pôsobenie na hlavu koňa. Pokiaľ má kôň bezzubadlové uzdenie tak tlak nepôsobí na zónu dva zvonku, z opačnej strany pôsobenia sily ako pri priamej oťaži, ale najviac je tlak sústredný na zónu jedna rovnostrannej polovice nosa. Pri použití parelky je to uzlík na rovnostrannej časti nánosníka, u sidepullu je to tlak na rovnostrannú polovinou nánosníka. Pokiaľ je kôň nauzdený zubadlom, tak tlak pôsobí na sliznicu rovnostrannej bezzubej časti dolnej čeľuste. Kôň súc naučený ustúpiť tlaku, ohne hlavu v tyle a robí laterálnu flexiu. Podobne to funguje aj pri nauzdení klasickým krúžkovým lomeným zubadlom. Kým pri priamej oťaži vonkajší krúžok zubadla „tlačil“ koňa do obratu a ovládal mu teda vnútornú hrudníkovú končatinu, pri použití nepriamej oťaže kôň pocíti tlak na jednej strane dolnej čeľuste, na sliznici bezzubej časti huby, kde má uložené zubadlo. Ustúpi tomu tlaku najprv tým, že otvorí hubu. Pokiaľ tlak neprestáva, ohne krk. Pokiaľ flexia krku pokračuje až k „očuchávaniu strmeňa“ a neprestane, kôň po chvíli ustúpi vonkajšou zadnou nohou. Robí to preto aby sa zbavil nepríjemného pocitu, ktorý plynie z ohnutého krku, teda aby mohol vystrieť krk, ktorý mu nedovolí normálnym spôsobom vystrieť jazdec prostredníctvom zubadla (ev. bezudidlovky, či iného nástroja). Tým, že ustúpi zadkom na opačnú stranu docieli vystretie krku. Teda vnútornou nepriamou oťažou robite laterálnu flexiu vo väze a ovládate ňou vonkajšiu zadnú nohu. Postup ako sa k tomu dopracovať bude v II. diele tejto príručky (II/177 -179) a je neprávom v klasickom jazdení podceňovaný, lebo nepriamou oťažou „uvoľníte koňovi zadok⁷“ čím ho ovládnete celého a je tou jedinou cestou ako sa dostať k ohýbaniu koňa.

Podporujúca oťaž

Synonymá: nepriama oťaž, rein of indirect opposition in front of whiters, neck reining, diagonálna oťaž, indirect verwahrender Zügel, preložená oťaž.

107. Podporujúco pôsobí vonkajšia oťaž pri použití vnútornej oťaže priamym spôsobom(Obr. 7). Keď napríklad používa jazdec priamu oťaž doprava, tak popri popísanom pôsobení (ktorým pôsobí na ľavú stranu huby alebo nosa) pridá podporujúcu oťaž tak že sa ľavou oťažou dotkne ľavej strany krku koňa, čím podporí priame pôsobenie pravej oťaže zľava doprava. Je to začiatok neck reiningu. Zase ide o ustupovanie pred tlakom, ktorý pôsobí na zónu dva v mieste tlaku ohlávky a podporujúcej oťaže. Pre koňa je to po predchádzajúcom výcviku zo zeme výsostne logické a v praxi nie sú s tým žiadne problémy (II./189). Trochu to bráni, najmä pri necitlivom použití tomu, že by sa kôň naučil na priamu oťaž robiť laterálnu flexiu čo je však v prezentovanom systéme koncentrickej dynamiky výhodou.

Vydržanie a zádrž

108. Pre jazdca by tieto pojmy mali byť zrejmé, treba im však venovať trochu miesta. Zahodená oťaž pôsobí iba svojou vlastnou hmotnosťou. Oťaž pôsobiaca v „pasívnom priľnutí“ kopíruje všetky pohyby hlavy koňa ale je tam prítomný stály tlak, ktorý sa môže v istom rozmedzí zvyšovať aj znižovať bez toho aby obmedzil prirodzený pohyb hlavy koňa všetkými smermi. Pasívne priľnutie vyhľadáva a udržuje jazdec. Vydržujúca oťaž predstavuje zamedzenie prirodzeného pohybu hlavou, ktorý kôň robí keď sa v danom chode vyvažuje. V kroku napríklad, behom jedného cyklu (všetky štyri údery kopytom o zem) kôň dvakrát skloní hlavu dole a raz ju vychýli na obe strany. Pokiaľ jazdec „nastaví“ ruku držiacu oťaž tak, že sa prestane prispôsobovať pohybu koňa (prestane jazdiť na pasívnom priľnutí – nie na zahodenej oťaži) tak kôň „narazí“ – už či nosom na nánosník, v prípade použitia bezzubadlového uzdenia, alebo dolnou čeľusťou na zubadlo, keď sa používa zubadlové uzdenie a nejako – podľa stupňa výcviku – zareaguje. V klasickom jazdení pôsobí výdrž na rovnostrannú zadnú končatinu vo fáze od došľapu po podpieranie. Zadržujúca oťaž pôsobí viacej, nestačí iba že zamedzí prirodzenému pohybu hlavy koňa, ale tlak na nos, alebo čeľusť pokračuje ďalej a v nejakom smere, podľa toho čo chce jazdec docieliť. Ako vydržujúcu, tak i zadržujúcu pomôcku oťažou možno dávať buď jednou, alebo obomi oťažami, buď ako priamu, nepriamu alebo podporujúcu. Oťažou možno pôsobiť na zubadlo a zubadlom na čeľusť, jazyk, kútiky huby. Kôň to dokáže rozlišovať. Tiež možno oťažou pôsobiť na bezzubadlové uzdenie, kde takisto možno podnety rozdeliť na tie, ktoré pôsobia na nos spredu, z boku , alebo na čeľusť zo spodu. Každé z týchto pôsobení má mať svoj význam, koňa treba v procese prijazďovania naučiť, čo ktoré pôsobenie znamená, aký pohybový vzorec sa očakáva ako jeho výsledok. V pokročilejšom štádiu výcviku býva obyčajne v spojení s inými pomôckami, prevažne poháňajúcimi pomôckami holeňou, sedom či nejakým iným diferenciálnym podnetom.

Pomôcky holeňou

109. Holeňou sa nazýva noha jazdca od kolena dolu. Ňou jazdec stále jemne obopína koňove boky. Ten jemný dotyk by kôň nemal ani vnímať. Na začiatku je však treba aby vnímal aj „nulu“ teda pri prvých lekciách je lepšie keď sa jazdec nohami koňa vlastne ani nedotýka aby ho neobmedzoval v stranovom pohybe. Hovoríme o nulovej holeni. Neskôr sa stane ľahučký dotyk, ktorý pri zachovaní rovnakého tlaku na boky koňa neustále kopíruje pohyby koňovho hrudníku „nulou“ a vtedy hovoríme o pasívnej holeni. Pojmom aktívna holeň označíme holeň v akcii, teda holeň, ktorá pôsobí tak, že očakáva od koňa nejakú reakciu. Od nulovej ani od pasívnej holeni jazdec reakciu neočakáva a pokiaľ na ňu kôň reaguje, tak ho treba na ňu „znecitlivieť“ – habituovať. Aktívnou holeňou „vysvetľuje“jazdec koňovi svoje požiadavky. Holeň ako primárna pomôcka v užšom slova zmysle vlastne ani neexistuje. Ako primárna pomôcka v širšom slova zmysle môže fungovať iba pri pôsobení do boku a neprijazdený kôň sa na ňu tlačí. Neskôr mu holeň hovorí kam nemá ísť, Preto je holeň, ako poháňajúca pomôcka, vždy sekundárnou pomôckou, lebo mladý kôň na pôsobenie oboch holení nikdy nereaguje pohybom dopredu. Vždy zareaguje obranne – buď tlakom na tlak, stuhnutím alebo výbuchom. Na to aby na stisk oboch holení kôň nestuhol alebo nevybuchol, ale začal šliapať dopredu, ho treba naučiť.

U vycvičeného koňa teda holeň v prvom rade pôsobí poháňajúco (dopredu alebo nabok), ale môže pôsobiť aj obmedzujúco (kontrolujúco, varovne), čim koňovi vysvetľuje kam sa nemá pohybovať. Rozdiely medzi poháňajúcou holeňou a holeňou, ktorá pôsobí do strany sú konvenčné, nemajú žiadny fyziologický ani biomechanický zmysel a spočívajú v jej umiestnení a smere pôsobenia. John Lyons vo svojej metóde používa napr 4 polohy holene (odpredu – cúvanie, obrat okolo zadku, side pass, obrat okolo predku) a netají sa tým, že ich pôsobenie je naučené. Ja som skompiloval systém, ktorý je pre koňa pochopiteľný a prijíma ho aj jazdecká verejnosť v našich končinách. Poháňajúca holeň pôsobí cca 10 – 15 cm za lakťom koňa – na podbrušníku. Môže pôsobiť jednostranne alebo obojstranne, môže pôsobiť rytmicky alebo so stále narastujúcim plynulým tlakom. Smer jej pôsobenia je zozadu dopredu. Holeň spôsobujúca pohyb koňa do boku je umiestnená viacej vzadu (10-15cm za podbrušníkom, tak aby pri klasickom anglickom drezúrnom sedlaní bolo vidieť medzi predným okrajom jazdcovej čižmy a zadným okrajom podbrušníka tenký pásik koňovej srsti), pôsobí tiež rytmicky alebo stále narastajúcim tlakom, tiež buď jednostranne alebo obojstranne a smer jej tlaku je spredu dozadu, Varovne pôsobiaca holeň je tiež umiestnená viacej vzadu, v tom mieste, kde aj holeň pôsobiaca do boku ale pôsobí prevažne stálym tlakom (OBR 8).

Poháňajúca holeň

110. Funkcia holene ako sekundárnej pomôcky je poháňajúca. Podľa miesta na ktorom pôsobí a podľa spôsobu akým pôsobí možno rozlišovať holeň, ktorá má viesť k zvýšeniu ruchu, bez toho aby kôň prešiel do vyššieho chodu a holeň, na ktorú má kôň prejsť do vyššieho chodu. To je však už dôsledok učenia.

Poháňajúca holeň vovnútri chodu (na zvýšenie ruchu)

111. Pôsobí kolmo pod sedacími kosťami jazdca, alebo niečo pred nimi (na podbrušníku) a pôsobí rytmicky a striedavo, vždy vtedy, keď sa rovnostranná panvová končatina (pravá alebo ľavá) odráža, počas prísunu a vo fáze vykročenia povoľuje. Od jej intenzity závisí tempo koňa v danom chode. Keď koník zvýši ruch, jazdec buď úplne prestáva pôsobiť holeňami, alebo významne zníži ich intenzitu pôsobenia. Vo svojej dokonalej podobe to bude jemné hladenie lýtkom vtedy, keď treba aby predĺžil krok – už či v kroku, kluse alebo cvale.

„…Tlak holení nesmie byť nikdy ustavičný, pretože sa tým kôň iba otupí, akonáhle kôň ukáže vôľu, tlaku holení ustúpiť, musí tlak prestať, a ak je treba tlak holení obnoviť, nesmie sa nimi ustavične do koňa tĺcť, iba v pravej chvíli mierne pritlačiť…“⁸

Poháňajúca holeň na zmenu chodu

112. Keď jazdec chce zmeniť chod z nižšieho na vyšší, začne pôsobiť obomi holeňami súčasne v poháňajúcej polohe od nuly a intenzitu pôsobenia plynulo zvyšuje, kým koník neprejde do vyššieho chodu, vtedy okamžite prestane pôsobiť a podľa potreby prejde na striedavé a rytmické podávanie holení. U mladého koníka sa zvyšuje citlivosť na holene tým, že holene začnú pôsobiť od nuly – jemný stisk kolenami, potom lýtkami, nakoniec pätou a končí to – ak je treba – ostrohou alebo bičíkom. Keď sa takto dôsledne postupuje, kôň dokáže pochopiť poháňajúcu holeň smerujúcu na zmenu chodu už na jemné stlačenie oboch lýtok. Pochopiteľne že sa tieto pomôcky holeňami neskôr spájajú s inými, hlavne sedovými pomôckami.

Obmedzujúce pôsobenie holení.

113. Jediné primárne pôsobenie holene. Presne v zmysle teórie a predstáv Chris Irwina⁹ predstavuje tlak holene akúsi prekážku pre pohyb koňa smerom, z ktorého holeň pôsobí. Preto pokiaľ jazdec potrebuje aby mladý kôň šiel nejakým smerom, na tej strane holeň nepoužije!

114. Parelli hovorí o otváraní dverí. Pre mladého koňa musia byť podnety zrozumiteľné. Ako áno, tak i nie. Preto ak chce jazdec aby remonta robila štvrťobrat alebo oblúk na jednu stranu, nesmie na ňu pôsobiť ako na hotového koňa, lebo si spomalí napredovanie. Príklad – ak chcem aby kôň šiel doľava, z ľavej strany sa ho nesmiem holeňou dotknúť, napriek tomu, že mám v podvedomí a v reflexoch klasicky vzdelaného jazdca vnútornú poháňajúcu holeň zafixovanú. Pôsobím hlavne vonkajšou holeňou vo varovnej polohe.

Holeň varovná,

115. Je predstupňom holene pôsobiacej do boku. Je iba priložená. V zmysle vyššie uvedeného ukazuje koňovi že ten smer je pre neho (alebo pre časť jeho tela) zatvorený. Ak napríklad chceme po pokročilejšom koňovi aby šiel oblúkom doľava, ale pritom aby mu nevypadol zadok doprava, tak mu položíme pravú holeň vzadu na bok. Kôň vie z predchádzajúcej prípravy že sa nemá tlačiť proti tlaku a preto sa začne ohýbať.

Holeň pôsobiaca do boku

116. sa podáva rytmicky a vždy vtedy, keď je končatina ktorú má ovplyvniť vo fáze odrazu až kmitu (prísun, vykročenie). Vo funkcii primárnej pomôcky ovplyvňuje iba rovnostrannú panvovú končatinu. V zmysle koncentrickej dynamiky sa však jednotlivé kontaktné zóny koňa sústreďujú pod sedlo. Takže zóna dva sa presúva cez polohu na pleci koňa a pred podbrušníkom, na podbrušník. Zóna tri ostáva od začiatku do konca na podbrušníku. Zóna štyri sa presunuje z miesta čo najďalej za podbrušníkom na miesto cca 10cm za podbrušník.