Hypochondria

Ku mne sa pacient označený za hypochondra dostáva obyčajne po kalvárii ktorú prekoná putujúc od ambulancie jedného odborníka ku ambulancii ďalšieho. Obyčajne je anemický¹ od množstva krvi, ktorú z neho vypumpovali, je brutálne defokizovaný², absorboval megadávky rtg žiarenia z CT prístrojov, je prekŕmený antibiotikami a vitamínmi a hlavne má oveľa tenšiu peňaženku. V prostredí kde sa stáva zdravie tovarom, sú takíto pacienti veľmi vítaným zdrojom príjmov poskytovateľom zdravotníckej starostlivosti a pohromou pre poisťovne.

Čo to teda tá hypochondria je?

Ako hypochondrion sa označuje v medicíne oblasť brucha pod rebrovými chrupavčitými oblúkmi. Hypo= pod, chondros=chrupavka. V staroveku sa pojmom hypochondriasis označovali bolesti v tejto oblasti a verilo sa, že to spôsobuje ochorenie sleziny. V 19. storočí bola hypochondria mužskou variantou ženskej hystérie a predstavovala samostatnú medicínsku jednotku.

Dnes je tento pojem vyhradený pre neopodstatnené podozrenie, myšlienku, alebo až mylné presvedčenie o tom, že postihnutý trpí vážnym ochorením. Hypochondria môže mať rôzne stupne – môže začínať neistotou o telesnom zdraví postihnutého jedinca, ktorá sa zväčša dá uspokojiť vyšetrením, vylúčením telesnej choroby a vysvetlením. Ďalším stupňom je preceňovanie významu banálneho príznaku, neurčité znepokojujúce podozrenie o chorobe, úzkostné obavy o zdravie , ktoré sa nedajú uspokojiť negatívnym vyšetrením a vysvetlením. Ťažším orieškom bývajú nutkavé obavy, ktorých nepravdivosť postihnutý jedinec síce vníma ale nemôže sa ich zbaviť. Nuž a nakoniec sa stretávame s nevyvrátiteľným presvedčením o prítomnosti konkrétnej telesnej choroby, ktoré nesie taký citový náboj, že naplní celú osobnosť človeka a determinuje celé jeho konanie. Hovoríme o hypochondrickom blude. Tu môžeme vidieť dve podoby: prvou je tá, že neopodstatnené podozrenie, myšlienka alebo presvedčenie môžu byť hypoteticky reálne, teda možné, ako napr. rakovina, AIDS, tuberkulóza, kým u niektorých psychických ochorení či porúch sa vyskytujú úplne bizarné a zjavne nemožné „choroby“ akými sú napr. skamenené črevá, zastavenie krvi, zastavenie srdca a pod. Tento posledný stupeň býva príznakom iných – často vážnejších ochorení, akými sú ťažká depresia alebo schizofrénne ochorenie.

Prvé čo musím rozhodnúť, keď ma takýto človek vyhľadá je to, či hypochondria je príznakom nejakej inej choroby, poruchy alebo stavu, alebo sa jedná o relatívne vzácny prípad hypochondrickej poruchy v rámci somatoformnej poruchy.

Kým na začiatku minulého storočia sa hypochondria vyčleňovala ako zvláštna chorobná jednotka a hľadali sa pre ňu rôzne psychologické vysvetlenia, dnes je zväčša chápaná ako príznak. Najčastejšie býva príznakom u rôznych typov depresie. Počnúc ľahkými stupňami, končiac depresívnym hypochondrickým bludom. Bizarné hypochondrické bludy sa občas zvyknú vyskytovať aj pri ochoreniach schizofrénneho okruhu. Tiež môže byť hypochondrický príznak zakomponovaný do úzkostného rámca ako tzv. health anxiety disorder, či do  obsedantne-kompulzívneho (nutkavého) okruhu psychických ochorení. Ľudia trpiaci panickou poruchou môžu – najmä ak nie sú správne liečení – byť druhotne hypochondrizovaní. Zriedkavejšie môže byť hypochondria prejavom somatoformnej poruchy a veľmi zriedka v podobe tzv. monosymptomatickej hypochondrickej psychózy v rámci bludovej poruchy.

Je však i opačná stránka veci. Človek trpí nejakými príznakmi, bolesťami, tŕpnutím, poruchami trávenia, poruchami rovnováhy vegetatívnou dysbalanciou, poruchami spánku a pod. a lekári „vylúčia“ somatickú chorobu preto, lebo laboratórny skríning nevykazuje žiadne odchýlky od normy, rtg. vyšetrenia, endoskopické vyšetrenia, sú v poriadku, EKG a EEG sú bez patologickéhé nálezu. Vyhlásia teda človeka za hypochondra. To že človek trpí funkčnými poruchami zdravia (rozštelovaním), ktoré súčasná medicína nevie riadne pomenovať, definovať, diagnostikovať a liečiť, ešte neznamená, že tie poruchy nemá. Švédski výskumníci publikovali štatistiku, kde preukázali že „hypochondri“ majú o 84% vyššiiu pravdepodobnosť že zomrú ako kontrolá skupina nehypochondrov.  Takýto človek sa potom ľahko hypochondrom iatrogénne stane, lebo „doktori mi nič nenašli, tvrdia že som zdravý, ale ja som predsa chorý. Vyplýva z toho, že doktorom nemožno veriť.“

Ako sa hypochondria lieči?

Najprv teda treba vylúčiť telesné ochorenie, funkčnú poruchu a potom, pokiaľ je hypochondria príznakom inej duševnej poruchy či choroby, lieči sa táto (depresia, schizofrénia, úzkostná porucha, obsedantne-kompulzívna porucha, bludová porucha a pod.). Pokiaľ ide o hypochondrickú poruchu, ako samostatnú jednotku v rámci somatoformnej poruchy, je liečba ťažká, ale možná. Má jednu veľmi ťažko prekonateľnú bariéru. Pacient s hypochondrickou poruchou obvykle odmieta psychiatrickú intervenciu, lebo podľa jeho presvedčenia potrebuje poriadnu diagnostiku a liečbu svojho tela a nie psychiatra, lebo predsa nie je blázon. Ak sa zmieri s psychiatrom, je dôležitý správny psychoteraputický prístup a psychoterapia.

Z psychoterapeutických metód najlepšie fungujú podporná (racionálna) psychoterapia, logoterapia a kognitívne behaviorálna psychoterapia. Farmaká uľahčia takémuto pacientovi život hlavne znížením hladiny úzkosti. Veľmi dôležitá je životospráva a telesné posilňovanie, lebo takýto chorý človek sa obyčajne telesne šetrí a dodržiava často bizarné diéty, čo samé o sebe oslabuje organizmus a vedie sekundárne k telesným chorobám, ktoré nemusia byť iba dôsledkom nedostatočnej fyzickej aktivity, ale aj nedostatočnej diagnostiky a liečby zdanlivej choroby.

Nezanedbateľná súčasť liečby, je správna diagnostika a liečba funkčných porúch, v čom nám pomáhajú komplementárne medicínske disciplíny ako napr. akupunktúra.

V drvivej väčšine prípadov uľahčia osud takéhoto človeka antidepresíva, ktoré znížia hladinu úzkosti a človek sa tým zbaví prekážky racionálneho uvažovania.-